• Tlač
  • Email

Doležaj: Doma ma nik nepozná. V Amerike rozdávam podpisy

Publikované Monday, 4. 6. 2018 o 18:51
Pred rokom sa vybral do Ameriky, aby okúsil najkvalitnejšiu basketbalovú univerzitnú ligu NCAA, ktorá je bránou do slávnej NBA. V drese Syracuse Orange upútal Marek Doležaj (20) vysokou minutážou a skvelými výkonmi.

V lete musí 205 cm vysoký krídelník (váži len čosi nad 80 kg) zosilnieť a pracovať na streľbe, aby ho tréner viac využíval aj v ofenzíve. „Stále snívam o NBA, ale je mi jasné, že tá je ďaleko. Musel by som odohrať dve super sezóny, aby som mal aspoň nejakú šancu,“ tvrdí útly Bratislavčan.

Aký bol váš prvý rok v zámorí?

Teší ma, že som dostal šancu veľa hrať. Mal som pred sebou veľkú výzvu – ukázať, že sa dokážem presadiť aj v prestížnej súťaži. Napriek tomu, že som len chlapec zo Slovenska a nováčik.

Vždy ste snívali, že raz okúsite NCAA?

Nedávno som sa o tom rozprával v Máriom Ihringom (Doležajov rovesník a seniorský reprezentant, pozn.). Smial sa, že sme si to akosi vymenili. On celý život sníval, že pôjde hrať a študovať do Ameriky, ja som skôr hovoril o pôsobení v Európe. Vždy som sa dobre cítil doma s rodinou a videl som, že napredujem aj v Karlovke, ktorá mi dala v šestnástich šancu zahrať si extraligu. Rok na to som odišiel do Zaragozy, aby som vyskúšal, ako to funguje v Európe. Pochopil som však, že v Španielsku nemám budúcnosť a rozhodol som sa, že radšej vyskúšam zámorskú cestu.

Prečo ste necítili budúcnosť v španielskom klube?

Nie, že by som nedostal žiadnu šancu, to nie. Španieli však preferujú najmä svojich hráčov. Každopádne som veľmi rád, že som si mohol vyskúšať pôsobenie v Španielsku,veľa mi dalo. No pochopil som, že Amerika bude pre mňa lepšia voľba. Nemohol som vedieť, ako to vypáli, ale cítil som väčšiu šancu opäť sa posúvať vyššie.

Čo vás čakalo v Syracuse?

Najprv som musel prejsť zdravotnými testami a potom som začal trénovať. Len individuálne, lebo tímové tréningy sa môžu začať až 45 dní pred začiatkom súťaže. Aj predtým sme však mali k dispozícii asistenta trénera, ktorý sa nám venoval primárne v posilňovni a pri atletickej príprave. Trikrát do týždňa sme hrali medzi sebou, ale tieto súboje prebiehali bez trénerov.

Koľko vás bolo v tíme?

Málo. Deviati s basketbalovým štipendiom a štyria alebo piati chalani, ktorí s nami len trénovali a nehrali zápasy. Jeden spoluhráč počas sezóny odišiel a mali sme aj dosť zdravotných problémov. Rotovali sme minimálne. Až štyria sme boli nováčikovi, dostali sme obrovský priestor, čo nebýva v NCAA zvykom.

Ako to, že sa vám aj tak podarilo postúpiť v play off medzi šestnásť najlepších univerzít?

Tím bol dobre poskladaný a fungovala v ňom chémia. Celú sezónu sme bránili zónovo, z čoho sme ťažili. Mali sme vysoké krídla a super pivota, všetko fungovalo, ako malo. Vedeli sme, že útokom zápasy vyhrávať nebudeme, takže sme najmä bránili. A to nám vychádzalo.

Vedeli ste dopredu, že v tíme dostanete veľký priestor?

Dúfal som, že si zahrám aspoň desať minút na zápas. Nevedel som presne, koľko nás bude v tíme. Najprv som sa na svojej pozícii striedal so spoluhráčom, no postupne som hrával viac a ku koncu sezóny som trávil na ihrisku takmer 35 minút na zápas.

Koľko ľudí sa na vás chodilo pozerať?

V priemere 21 tisíc. Máme najväčší štadión v NCAA. Keď som doň prišiel prvý raz, bol som z neho hotový, nervózny. Samozrejme, opadlo to, zvykol som si. Minulý rok bolo na jednom stretnutí až 35 tisíc divákov. Štadión je pôvodne pre americký futbal, ale na naše zápasy ho prerobia na basketbalový a doplnia veľkú tribúnu. Trénovali sme tam vždy len jeden deň pred domácim zápasom.

Sú na tribúnach len študenti Syracuse University?

Vôbec nie. Syracuse je basketbalové mesto. Žiaden z tradičných amerických veľkých športov tam nemá špičkový tím. Máme dobrý lakros, ale to je predsa len lakros a nie basketbal. Sme hlavná športová atrakcia v meste, takže okrem študentov sa na nás chodí pozerať množstvo bežných ľudí z mesta i blízkeho okolia.

Spoznávajú vás na ulici?

Jasné. Keď sa idem najesť do reštaurácie, desať ľudí sa chce so mnou odfotiť, rozdávam autogramy. Keď sa to začalo, veľmi mi to imponovalo. Ani teraz nemám problém odfotiť sa alebo podpísať, ale je to trochu zvláštne a občas aj nepríjemné. Šiel som s priateľkou na lakros a z 15 minút som sa dvanásť fotil. Po návrate domov som sa šiel pozrieť na dievčenský basketbalový turnaj a tam ma jedna partia poprosila, či ich môžem odfotiť. To sa mi veru v USA dávno nestalo (smiech).

Odkedy vás v Syracuse poznajú?

Prvý mesiac ma ešte nepoznal nikto. Potom sa začala basketbalová sezóna a už to šlo rýchlo. Úplne ako v amerických tínedžerských filmoch (smiech). Je to príjemné, ale má to aj nevýhody. Nemôžete si robiť čo chcete, stále ste pod dohľadom.

Takže doma si od zvýšenej pozornosti aspoň oddýchnete?

Áno. Na druhej strane je to už pre mňa aj zvláštne, že nik netuší, kto som (smiech). Keď som sa rozprával s príbuznými mojej priateľky, hovorili mi, aká obrovská pozornosť ma doma na Slovensku čaká. Vysvetľoval som im, že u nás nikto netuší, kto som. Nechápali a nechceli mi uveriť. Mysleli si, že si z nich robím srandu.

Pomohol vám basketbal pri príchode do neznámeho prostredia?

Určite. Basketbalom som žil od rána do večera, každý deň. Do obeda som bol v škole, do večera v telocvični. Túžim niečo dokázať, posunúť sa vyššie a viem, že doma sa to nedá. Chcem sa v budúcnosti živiť basketbalom, robím všetko preto.

Angličtina vám nerobila problémy?

Keď som prišiel, tak trochu áno. Počúval som, rozumel, ale málo som hovoril. Postupne som sa do toho dostal, ale stále mám menšie problémy s gramatikou.

Ako sa vám pozdáva univerzita?

Na školu v zámorí dbajú, čo je pre nás super. Musíme sa učiť, asi päťkrát sme mali míting, kde na nás tréner nakričal, aby sme začali chodiť do školy. Niektorí totiž nechodili vôbec. Samozrejme, učitelia nám vychádzajú v ústrety. Nemáme problém s ospravedlnením z vyučovania, keď cestujeme na zápasy. Všetky úlohy si aj tak nájdeme na internete. Aby ste mohli hrať v NCAA, musíte si držať priemer známok GPA aspoň na 2,0, pričom 4 je najviac. Keď je niekto dobrý a v škole mu to až tak nejde, tak mu, pochopiteľne, trochu pomôžu.

Čo študujete?

Zatiaľ len všeobecný základ. Neskôr by som sa chcel špecializovať na IT smer.

V čom je život v USA iný?

Najmä tým, ako ľudia žijú športom. Ťažko sa mi to vysvetľuje. V Bratislave bol veľký boom po vstupe Slovana do KHL, tam máme niečo podobné každý deň v roku. Všetci nás poznajú a vedia o nás všetko. Všade sa o nás píše, robia reportáže do televízií. Na instagrame máme štyri fanúšikovské stránky a sleduje ich veľa ľudí. Marketing funguje vynikajúco, ľudia sa o vás zaujímajú bez ohľadu na to, či akurát vyhrávate alebo prehrávate. Už trikrát sa mi stalo, že za mňa niekto zaplatil obed a vôbec netuším kto. Basketbal v USA je skrátka iný svet.

Odkladáte si výstrižky z novín?

Priateľka mi vystrihuje články. Po konci sezóny som mal obrovskú kopu, hádam 15 centimetrov hru­bú.

Od začiatku kariéry vás podporujú rodičia. Boli sa na vás pozrieť v zámorí?

Prišli koncom novembra na týždeň, videli jeden zápas. Túžili zažiť atmosféru a boli z nej nadšení. Vyšlo im to parádne, bol to duel proti Marylandu, za ktorý hrá Michal Čekovský. Zároveň šlo o prelomový zápas, v ktorom som dostal veľa priestoru a hral som dobre.

Ako ste spokojný so sezónou?

Z tímového aj osobného hľadiska som veľmi spokojný. Vybojoval som si svoje miesto a urobil si meno. Samozrejme, nikdy nemôžete byť úplne spokojný, všetko sa dá robiť aj lepšie.

Ktorý zápas vám vyšiel najlepšie?

Prvý zápas March Madness, veľkého play off NCAA, proti TCU. Vyhrali sme 57:52 a nastrieľal som 17 bodov. Celú sezónu na mňa tréner nepostavil ani jeden útočný signál, bol som šiesta možnosť na zakončenie akcie (smiech). Proti TCU som však v prvom polčase zaznamenal 13 z našich 27 bodov. Nikdy sme nedávali veľa bodov, v priemere hádam 60. V play off sme však dokázali udržať pod 60 aj troch súperov, ktorí bežne dávali o dvadsať viac.

Čo od vás vyžadoval tréner?

Aby som doskakoval, získaval lopty a bránil. Vedel som, ako môžem tímu pomôcť a chcel som hrávať čo najviac. Celý rok som s asistentom trénera strieľal ráno pred tréningom 300 lôpt, aby som zlepšil streľbu a tréner mi viac dôveroval. Zmenili mi štýl, lebo predtým som strieľal jednou rukou a jedným prstom. Ku koncu sezóny som sa zlepšoval, získal som sebavedomie a dával okolo desať bodov.

Aký by mal byť váš ďalší krok v kariére?

Uvidím, ako sa všetko vyvinie. Najmä sa musím pripraviť na ďalšiu sezónu. Viem, aké mám nedostatky. Podľa toho mám nastavený aj plán na leto. Musím zosilnieť a ďalej pilovať streľbu.

Máte špeciálny jedálniček?

Od kondičného trénera som dostal šesťdňový plán, podľa ktorého sa mám riadiť. V klube mi stále opakujú, aby som jedol veľa. Ani nie čo, ale najmä veľa. Okrem toho mi zdôrazňujú, čo robiť v posilňovni. A stále sa ma pýtajú, či jem (smiech). Mám výnimku a ako jediný z mužstva môžem jesť všetko. Počas leta by som rád pribral 4 až 5 kíl, no s mojím spaľovaním to nie je jednoduché.

Môžete sa raz dostať do NBA?

Snívam o nej, ale je mi jasné, že je ďaleko. Vidím, proti akým hráčom nastupujem v NCAA. Niektorí predvádzajú neskutočné veci, sú herne inde. Zahral som si proti všetkým piatim najlepším v lige a zastaviť ich je takmer nemožné. Na draft sa môžete prihlásiť po absolvovaní jedného roka na univerzite, ja však o tom zatiaľ nemôžem ani premýšľať. Musím odohrať aspoň dve dobré sezóny, aby som mal šancu.

Aké najväčšie hviezdy priniesol váš klub pre NBA?

Trojnásobný olympijský víťaz Carmelo Anthony priviedol Syracuse v roku 2003 k víťazstvu v NCAA a následne si ho Denver vybral na drafte z tretej pozície. Pred šiestimi rokmi bol draftovou štvorkou Dion Waiters, ktorý momentálne pôsobí v Miami. Keď sme hrali zápas NCAA v Miami, prišiel nás povzbudiť do šatne. Všetci bývalí hráči univerzity sledujú, ako sa nám darí. Keď sme postupovali v play off, zdieľal naše zápasy na sociálnych sieťach aj Anthony.



zdroj: https://sport.pravda.sk

Napísal: 1.BK Michalovce  Monday, 4. 6. 2018 o 18:51
Upravil:  

Komentáre k článku