• Tlač
  • Email

Končiaci Rančík: Najradšej spomínam na duel proti Iversonovi. Škoda, že nevyšla letná liga NBA za San Antonio

Publikované Monday, 22. 10. 2018 o 14:40
Radoslav Rančík sa rozhodol ukončiť bohatú kariéru. Najprv bol nahnevaný a smutný z toho, že mu vedenie Interu Bratislava neponúklo predĺženie kontraktu o rok, ale už sa tým nezaoberá. V nedeľu sa rozlúči pred stretnutím bývalého klubu proti Komárnu. Jedna z najväčších osobností v histórii slovenského basketbalu vo veľkom rozhovore pre Basket.sk spomína na skvelú kariéru, najlepšie momenty, hranie s bratom Martinom, ale aj na to, čo by chcela robiť v budúcnosti.

Prvotný plán bol, že ešte sezónu odohráte, čo nakoniec viedlo ku koncu kariéry?

„Keď som sa dozvedel od Interu Bratislava, že nemajú záujem predĺžiť so mnou kontrakt, tak som bol smutný, sklamaný, frustrovaný. Chvíľku som bol aj nahnevaný, ale veľa som o tom rozmýšľal, rozprával som sa o situácii s manželkou a povedal som si, prečo by som mal byť nahnevaný. Nemal som mať prečo ťažké srdce na Inter. Ponúkli mi tri roky fantastických podmienok, ktoré na Slovensku nemal nikto. Dal som tomu čas, začal som sa cítiť lepšie. Koketoval som s myšlienkou hrať ešte inde. Volali mi z Levíc aj zo Svitu. Nechcel som však už ísť z Bratislavy od rodiny. Momentálne mám pokoj na duši. Basketbal mi chýba, ale som s tým vyrovnaný.“

Levice vás nelákali ako obhajcovia titulu?

„Určite áno, mal som s nimi vážnu debatu. Nakoniec rozhodla rodina. Pendlovať medzi Levicami a Bratislavou nebolo najideálnejšie. Ak mám niečo robiť, tak na stopercent. To by sa nedalo. Rodina je teraz prvoradá.“

Je to definitívny koniec, alebo si viete predstaviť návrat, udržiavate sa?

„Nikdy nehovor nikdy. Päťkrát do týždňa trénujem v posilňovni a behávam. Je to rutina. Bojím sa, že keby som prestal trénovať, tak ma začne všetko bolieť. Keby som dnes vybehol na ihrisko, nebolo by to top po basketbalovej stránke, ale fyzicky a silovo by som mohol stačiť v pohode.“

Nechýba vám basketbalová lopta, tréning?

„Ani nie, minule som si len trošku zahádzal, keď som bol pozrieť chalanov z Interu, ale celkovo nie. Rozprával som sa len s kamarátmi, že možno by som šiel hrať mestskú ligu. Užívam si voľný čas. Každé ráno beriem dcérku do škôlky, idem si zacvičiť, navarím a hrám veľa golfu.“

Máte už predstavu, čo ďalej po kariére?

„Jedna známa firma, ktorá ponúka vstupenky, zakladá youtubový, športový kanál. Mal by som tam externe robiť zákulisné veci z basketbalu. Už sme niečo natáčali na Interi. Mal som dve pracovné ponuky, ktoré som zatiaľ neprijal. Nestresujem sa.“

Chceli by ste pracovne ostať pri športe, alebo si viete predstaviť chodiť klasicky do práce od ôsmej do švrtej?

„Viem si predstaviť čokoľvek. Aj ja si chcem rozšíriť obzory a vedomosti. Vidieť svet inak ako len profesionálny športovec.“

Vaša kariére je bohatá, dvadsať rokov ste hrávali po celom svete, či v Turecku, na Ukrajine, v Česku alebo Taliansku, je niečo konkrétne, na čo najradšej spomínate?

„Najväčším zážitkom boli pre mňa derby zápasy Galatasaray – Fenerbahce. Tá búrlivá atmosféra horkokrvných Turkov. K tomu rituál, ktorý som s nim mal, keď sme zdolali rivala z Feneru. Samozrejme, k tomu zápas proti Allenovi Iversonovi, ktorý hral zopár stretnutí za Besiktas a mohol som proti nemu vybehnúť v základnej päťke. Každý jeden titul, pohár, vyhraný zápas sú pre mňa skvelé. Mohol by som o zážitkoch rozprávať hodinu, lebo ich mám strašne veľa. Nikdy by sa to nepodarilo, keby som nebol taký tvrdohlavý a cieľavedomý a nemal také zázemie doma, od trénerov, brata, manželky.“

Najviac rokov ste strávili v Nymburku a potom v Interi, sú to tímy, s ktorými ste spojili svoju osobu?

„Asi áno a teší ma to, že moja kariéra je spájaná so slovenským a českým klubom. Inter už len kvôli tomu, že som bol doma v Bratislave a mohla ma vidieť rodina, priatelia, slovenskí fanúšikovia, aj keď nie vždy to bolo najružovejšie. Inter mi vytvoril fantastické podmienky porovnateľné s európskymi klubmi. Podobne mi prirástol k srdcu Nymburk. Zažil som tam fantastické roky, či už úspechy v Eurocupe, českej alebo VTB lige. Dodnes tam mám množstvo kamarátov. Plus sa nám tam narodila dcéra.“

Boli ste hviezdou a lídrom dlhoročného českého majstra, zostavou prešlo aj viacero českých reprezentantov, ktorí to dotiahli až k postupu na majstrovstvá sveta, beriete si na tom aspoň maličkú zásluhu, že ste im pomohli sa v kariérach posunúť?

„Dúfam, že som im pomohol. Predsa len, keď máte v tíme mladších hráčov, tak sa im snažíte poradiť, čo ste zažili a v čom sa môžu oni zlepšiť. Napríklad Martin Kříž je takým príkladom, ktorý má teraz fantastickú sezónu. Snažil som sa ísť vždy na stopercent a verím, že som im bol príkladom. Aj keď to by bola skôr otázka na nich.“

Mali ste v kariére veci, ktoré ľutujete, že sa nepodarili?

„Neľutujem veci, ale bolo ich pár, ktoré úplne nevyšli. Mal som ponuku hrať dva roky po sebe za San Antonio Spurs v letnej lige NBA. Bohužiaľ, bol som vtedy vo Francúzsku a mali sme play-off. Nechcel som odísť, aby mi ostalo meno, že odídem, keď sa mi naskytne niečo lepšie. Som typ človeka, ktorý keď kývne na ponuku, tak dodrží slovo. Ale toto ma trošku mrzelo. Zatrénoval som si po univerzitnej kariére s Minnesotou Timberwolves. Vyšlo mi to, páčil som sa Kevinovi McHaleovi, ktorý mi povedal, že síce nie som pripravený na NBA, ale nech na sebe pracujem a odohrám skvelú kariéru. Ešte s Nymburkom sa nám nepodarilo postúpiť do Euroligy, ale to je šport. Na druhej strane som sa dostal s Trevisom do finálovej osmičky Eurocupu, kde sme prehrali s neskoršími víťazmi Lietuvosom Rytas. Vyšiel mi fantasticky zápas.“

Vždy zaujímavý bol vzťah s vaším bratom Martinom, odborníci sa zhodujú na tom, že váš starší súrodenec mal väčší talent a vy ste si museli veci viac vydrieť, ako ste to vnímali?

„Určite bola medzi nami rivalita. Či má brácho viac talentu, neviem, ale drel úplne rovnako ako ja. Dovolím si tvrdiť, že v niektorých veciach bol lepší on, v iných ja. Karty sme mali rozdané inak. Nebyť Maťových zranení, tak mohol byť ešte niekde inde. Rešpekt v rámci Európy som si však získal aj ja.“

Nemali ste to ťažšie sa presadiť, keďže Martin absolvoval v Amerike top univeritu Iowa State, zatiaľ čo vy ste hrávali „len“ v druhej divízii za školu St. Cloud?

„Čo ja viem, či ťažší, skôr iný. Meno školy pomáha, ale nakoniec prišlo aj kopa veľkých hráčov z veľkých univerzít a nedokázali nič. Ide o to, ako sa dokážete adaptovať, čo som sa podobne ako brat naučil.“

Na konci kariéry ste si zahrali s bratom v drese Interu, aké to bolo?

„Na jednej strane to bolo super, na druhej to bola výzva, keďže sme obaja vznetlivé povahy, ale to je len kvôli tomu, že chceme všetko vyhrať, uspieť v každom súboji. Boli sme tak vychovaní. Vždy sme sa burcovali. Bolo však super s Maťom hrať, zdielať výhry, prehry, byť s ním v kabíne.“

Prídu vám vaše kariéry až neuveriteľné, vzhľadom na to, kde sa nachádza slovenský basketbal?

„Mali sme veľké šťastie, že sme sa dostali do Ameriky a mali sme možnosť sa postaviť veľkej konkurencii. Vedeli sme, že musíme pracovať na stopäťdesiat percent. Naši rodičia urobili fantastickú prácu, ako sme mali od začiatku nastavenú hlavu a že sme si verili.“

Ako vnímate bratov posun, keď dostal po kariére trénersku šancu od Chicaga Bulls?

„Ľudia mimo basketbalu si neuvedomujú, aká obrovská vec sa mu podarila. Pre slovenský basketbal je to obrovské. Nikdy nikto nič podobné nedokázal. V NBA nebol slovenský tréner. Dúfam, že mu to vydrží a bude tam šťastný. Chystám sa ho ísť aj pozrieť. Má to veľmi náročné, lebo pracuje pätnásť hodín denne. Má toho naloženého veľa. Je to Chicago, NBA a životná príležitosť.“

Vás podobná kariéra neláka?

„Nechcem trénovať, som príliš veľký perfekcionista. Je to spojené aj s tým, že dnešná mládež má veľmi pomýlené priority, akým spôsobom chce robiť šport. Neuvedomujú si, že čo pre tréning a šport obetujú, tak sa im vráti. Veľa z nich je ďaleko za realitou. Druhá vec je, že u nás je to tak hlúpo postavené. Ak chcete trénovať, musíte mať školu na licenciu A. Prečo by to tak malo byť? O tom by mal rozhodovať tím, ktorý robí biznis. Dovolím si tvrdiť, že moje schopnosti a vzdelanie sú vyššie ako u veľa trénerov, aj keď si nedovolím tvrdiť, či od koučov z extraligy. To by som sa musel najprv posadiť na lavičku. Pri mládeži som o tom presvedčený. To je však na dlhšiu debatu.

Ako vidíte budúcnosť slovenského mužského basketbalu, budete ho sledovať?

„Samozrejme ho budem sledovať. Basketbal budem mať vždy v srdci. Máme talenty. Dúfam, že Marek Doležaj to dotiahne ďaleko, lebo to má v Syracuse našliapnuté výborne. Ďalej to bude o hlave, lebo schopnosťami na to má. Vlado Brodziansky začal veľmi dobre v Španielsku. Zatiaľ sklamaním je pre mňa Čekovský, ale verme, že sa zlepší. Celkovo sa však musí v našom basketbale veľa vecí zmeniť z toho pohľadu ako je vnímaný, to je na kompetentných, aj keď si dovolím tvrdiť, že pán Bagin urobil spolu s Alexom Kšiňanom obrovskú prácu za posledné štyri roky v SBA. Treba tam doniesť mladú krv, ktorá na to nadviaže.“

Nie je problémom aj slovenská mentalita?

„Mentalita je dobrá, ale nie je učená. Veľa trénerov na Slovensku je veľmi jednosmerných. Síce povedia taktiku, ale keď hráč spraví niečo zle, tak mu vynadajú, ale keď to dodrží a spraví správne, tak ho nepochvália. Automaticky to berú, že to musí vedieť. Pozitívne myslenie a nastavenie prináša pozitívne výsledky. Musí fungovať súdržnosť, chémia. Potom príde do situácie, že spoluhráč dostane lakťom, neexistuje, aby to nedostal súper späť. Bolo to vidieť, keď Tomáš Mrviš dostal kolenom od Bannistera do brucha, čím prišiel o obličku. V Leviciach potom dostal v prvom zápase po návrate kvôli tomu päť, šesť rán na zranené miesta. Tak som ho bránil a fanúšikovia boli na mňa nahnevaní. Takto to ale musí fungovať. Hráči u nás nie sú na to nastavení. Sú mäkkí. Keby prišiel každý jeden z nich do Srbska, tak by ich tam zjedli.“

zdroj: basket.zoznam.sk


Napísal: 1.BK Michalovce  Monday, 22. 10. 2018 o 14:40
Upravil:  

Komentáre k článku