Rozhovor s Š. Strakom, J. Hocmanom a Š. Koľom, osobnosťami Michalovského basketbalu

Prinášame Vám druhú sériu rozhovorov s osobnosťami Michalovského basketbalu a ich pôsobenia v basketbale od polovice 70 rokov až takmer do konca 80 rokov minulého storočia.

 

Štefan Straka : Dlhoročný hráč Michaloviec a neskôr pôsobil ako tréner.

JUDr. Juraj Hocman : Dlhoročný hráč Michaloviec vypomáhal aj ako hrajúci tréner.

JUDr. Štefan Koľ : Dlhoročný hráč Michaloviec a neskôr pôsobil ako hrajúci tréner.

 

1.Kedy a ako ste sa dostali k basketbalu, prípadne kto Vás k nemu dostal ?

Š. Straka:

K basketbalu som sa dostal vo veku 14 rokov. Dovtedy som viac inklinoval k hádzanej a futbalu. V 9. ročníku sme hrali pioniersku ligu a začali ma lanáriť k basketbalu, až som napokon podľahol. Neľutujem, lebo vo veku 16 rokov som bol s družstvom Prešova majster Slovenska ml. dorastu a ďalšiu sezónu s družstvom Svitu  majstrom ČSSR st. dorastu. V nasledujúcej sezóne majster Slovenska a vicemajster ČSSR st. dorastu.

J. Hocman:

K basketbalu ma priviedla náhoda. Ako deviatak som chodieval hrávať minifutbal na gymnaziálne basketbalové ihrisko. Po jednom zápase som len tak hodil loptu na kôš. Trafil som, tak som pokračoval. Nasledujúci deň som sa vrátil a už som len hádzal na kôš gumennú loptu, s ktorou sme hrávali  futbal. Asi o týždeň som poprosil rodičov, aby mi kúpili basketbalku. Bola to lopta „Etar“ bulharskej výroby, ktorá sa pri driblingu dosť ťažko kontrolovala. Po streľbe mala nevypočítateľný odskok od obrúčky i od dosky.  Rok som trénoval sám. O vznikajúcom mládežníckom basketbalovom oddiele som sa dozvedel ako prvák na gymnáziu od Ľuba Martináka. Raz večer som prišiel na tréning na vtedajšiu I. ZDŠ, dnešnú „deviatku“, kde moji budúci spoluhráči z rôznych michalovských stredných škôl už rok trénovali. Viedol nás telocvikár Jozef Babjar. Na moju nesmelú otázku, či by som mohol chodiť na tréningy len povedal. Jasné. Máš tu veci ? Pamätám si to, ako by to bolo dnes. Bol to výborný človek, ktorý na nás nedal dopustiť a ani my na neho.

J. Koľ:

Základná škola, ktorú som navštevoval v Spišskej Novej Vsi mala vždy dobré meno v kolektívnych športoch, predovšetkým zásluhou učiteľov telocviku, ktorí venovali vedeniu basketbalových krúžkov veľa svojho času.  Ja som začínal v piatom ročníku a navyše v našej škole v tom čase sa hral aj mužský basketbal, ktorý mal dobré meno a ako chlapci sme mohli sledovať nielen zápasy, ale aj tréningy.  To malo u mňa rozhodujúci vplyv, že som si vybral tento kolektívny šport.

 2. Čo Vám dalo Vaše pôsobenie v basketbalovom klube v Michalovciach ?

Š.Straka:

V Michalovciach som prvýkrát pôsobil v sezónach 1979 - 80 a 1980 – 81. Následne som sa vrátil do Michaloviec roku 1985 kde som už ostal doteraz. Bolo to už na sklonku hráčskej kariéry. Obnovil som staré priateľstvá a získaval nové. Pomaly som prechádzal na trénerskú cestu.

 J. Hocman:

Postupné spoznávanie samého seba a vonkajšieho sveta. Pocit spolupatričnosti a zmysel pre kolektív.  Vytrvalosť. Priateľstvá, ktoré trvajú dodnes a spomienky, ktoré sú stále so mnou. Oddanosť mestu a kraju, v ktorom som sa narodil a vyrastal.

 

J. Koľ:

Do Michaloviec som prišiel po skončení školy a rozhodol som sa potom, čo som skoro všetkých chlapcov poznal a vedel som, že bude dobrý kolektív, ktorý bude mať aj svoju kvalitu.  Od roku 1979 som v Michalovciach zažil veľmi milú atmosféru a myslím si, že každý videl, že chlapci vždy chceli odviesť svoje maximum a vždy za seba môžem povedať, že aj napriek zmenám v kádri za obdobie môjho pôsobenia bola vždy dobrá partia. Rovnako mi imponoval prístup a nasadenie funkcionárov klubu, ktorí to robili na úkor svojho voľného času.

3. Na čo najradšej spomínate počas pôsobenia v Michalovciach ? S kým ste najradšej hrávali ?

Š. Straka:

Najradšej spomínam na sezónu 1979 – 80, kedy tu hrávali Palo Jánsky ?, Pišta Jordán a Jožko Koľ. Keďže zvyšok družstva boli študenti študujúci v Košiciach, cez týždeň sme trénovali len štyria. Deblika a streľby. Bola to neskutočná rivalita. Jordan, Koľ proti Jánsky Straka stále o pivo. Forma bola neskutočná a v nabitej SNL sme získali skalpy aj ligistov vždy pred plnou halou.

J. Hocman:

V doraste sme boli výborný kolektív. Užili sme si veľa zábavy, ale boli sme zodpovední a do basketbalu doslova „zažratí“. Brali sme ho veľmi vážne, rovnako ako školské povinnosti. Vždy sme sa tešili na tréningy a ešte viac na zápasy. Všetci si zastali svoje miesto na palubovke, bez ohľadu na minutáž a na to, kto vybehol v základnej päťke. Na ihrisku i mimo neho som si rozumel najmä s Paľom Katančíkom, takisto s Mariánom Gazdom, Gabim Hospodárom, Mirom Feňákom, Zdenkom Eštokom, Mariánom Matim, Ľubošom Martinákom, Ľubom Kovaľom a  Milanom Linerom. Po zaradení medzi mužov som mal veľký rešpekt zo superstrelca Mariána Štefana, neúnavného Mariána Holdu, bojovníka pod košmi na pohľadanie Ďura Kočiho a ťahúňa mužstva Stana Saba. Adaptáciu medzi mužmi mi veľmi uľahčil Riki Alexa, ktorý bol svojím prístupom, vystupovaním a zodpovednosťou príkladom pre všetkých a mal pritom aj dobrú ruku. Po návrate z vojenčiny som sa na ihrisku cítil vo svojej koži najmä popri Jarovi Hudákovi, Ďurovi Kočim, Jožkovi Koľovi, Mariánovi Gazdovi, „Fifovi“ – Máriovi Fiedlerovi, Pištovi Strakovi, Petrovi Jánošovi a Petrovi Pažinkovi.

 

J. Koľ:

Pre mňa osobne sú z hľadiska športových výsledkov najlepšie spomienky na sezónu 1979/1980, keď sme dosiahli asi najlepšie výsledky a umiestnenie v súťaži.  Čo sa týka hráčov, nebolo by asi správne, aby som vymenoval iba niekoho, podstatné bolo, že za môjho pôsobenia bola vždy dobrá partia a že táto chcela robiť pre Mesto v tomto športe dobré meno.

4. Najkrajšia a najsmutnejšia spomienka v basketbale počas Vašej celej kariéry ?

Š. Straka:

Najkrajšie spomienky sú samozrejme tie tituly, ale aj keď som sa dostal do prvoligového kádra Svitu, v ktorom som pôsobil štyri sezóny, po ktorých som musel odísť na ZVS alebo vysokú školu. Najsmutnejšie pre mňa bolo keď som mal ísť na ME s ročníkom 1956. S týmto ročníkom som druhý rok st. dorastu hrával. Keďže som po septembri 1955 ale to platilo iba u nás, v Európe nie, tak mi tréner výberu povedal, že bohužiaľ.

J. Hocman:

Najprv tá smutná. Niekedy na jar počas sezóny 1987/88 sme hrali v Žiline, kde sme schytali obrovský debakel, za ktorý nás rozniesli v športovej rubrike vtedajších Východoslovenských novín. Veľmi som sa hanbil. Káder sa menil, odišli skúsení hráči. V zlých výkonoch sme pokračovali a napokon sme z I. SNBL po 10 rokoch v baráži s Martinom vypadli. Naspäť sme sa vrátili až v sezóne 1992/3 s úplne omladeným mužstvom, v ktorom som bol posledným z veteránov predchádzajúcej dekády ako hrajúci tréner.

Teraz tá veselšia. V sezóne 1976/77 sa v Michalovciach hrala, vďaka kvalitnej a koncepčnej práci trénera Viliama Nižníka, po prvý raz celoslovenská dorastenecká liga. Figuroval som na súpiske mužov a za dorast som nehral. Tréneri dorastu Ďuro Jánošík a Laco Popík raz za mnou prišli do šatne a poprosili ma, aby som im pomohol v domácom zápase s SVŠT, za ktorú hral mladý Otto Matický a ďalšie neskôr známe basketbalové mená. Ja som veľmi chcel, ale bál som sa predsedu oddielu Františka Feňáka, jedného z najčestnejších a najprincipiálnejších ľudí, akých som vo svojom živote stretol. Tréneri povedali, že to vybavia. Na rozcvičke pred zápasom som sa pripravoval s ostatnými, keď do našej domovskej telocvične na VI. ZDŠ vkročil predseda oddielu. Už prvý výraz jeho tváre mi povedal, že o ničom nevie. Privolal si ma a kategoricky mi prikázal, aby som si sadol na lavičku a viac sa na ihrisku neukazoval. Mal som totiž hrať na registračný preukaz iného hráča, čo by mohlo mať dôsledky pre celý oddiel. Zápas sa pre nás vyvíjal dobre, zohraté trio Hospodár, Gazda, Katančík držalo favorizovaných a sebavedomých Bratislavčanov trištvrte zápasu na dištanc. Karta sa však postupne začala obracať a minútu pred koncom hostia viedli 63 : 60. Ďuro Jánošík si zobral oddychový čas a prosebne pozrel na predsedu oddielu, ktorý sedel za našou lavičkou. Ten rezignovane prikývol a ja som striedal. Doskočil som loptu pod vlastným košom, predribloval ihrisko a na strede poloblúka súperovej šestky zapichol do výskoku. 62 : 63. Toto sa zopakovalo v priebehu necelej minúty ako cez kopírák ešte dva razy. Vyhrali sme 66 : 63. Po odpískaní konca zápasu sa v divákmi nabitej telocvični strhol ošiaľ. Moji spoluhráči a diváci ma rýchlo odtiahli do šatne, kde ma zavreli. Z počutia viem, že funkcionári bratislavského klubu a ich lavička boli ako obarení. Nevedeli, čo sa stalo. Pri stolíku zisťovali, kto bol hráč, ktorý nastúpil v poslednej minúte a prečo doteraz nehral. Zo šatne som mohol odísť až keď z telocvične odišlli súperovi hráči a vedenie. Napokon ma identifikovali v Bratislave, keď som tam bol hrať s mužmi.

 

J. Koľ:

Čo sa týka spomienok,  tak medzi tie najkrajšie môžem zaradiť úspechy v juniorskej kategórii, keď som hrával za Spišskú Novú Ves a zvíťazili sme v roku 1971 na majstrovstvách ČSSR, neskôr to bolo v roku 1977, keď som mal možnosť  stať sa hráčom  VŠT Košice, ktorá účinkovala v 1. celoštátnej lige.  Často si spomeniem aj na atmosféru ktorú vytvorili počas zápasov diváci počas môjho pôsobenia v Michalovciach.  Nejaké vyslovene smutné spomienky som asi s basketbalom nezažil, ak nerátam niektoré tesné prehry v posledných sekundách zápasov, ale taký je už šport.

5. Kam smerovali Vaše kroky neskôr (po odchode z Michaloviec, pripadne po konci basketbalovej kariére), čomu sa venujete dnes ?

Š.Straka:

Po skončení kariéry som sa venoval ešte pár rokov trénovaniu dorastencov aj mužov, ale neskôr som to musel z pracovných dôvodov ukončiť. Dnes som už dôchodca.

J. Hocman:

Počas posledných sezón som v Bratislave študoval históriu, ktorá bola mojím koníčkom. Po sezóne 1992/3 a návrate do I. SNBL som prestal súťažne hrať. Zároveň som skončil štúdium histórie a o dva roky neskôr postgraduálne štúdium medzinárodných vzťahov na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Pracoval som na Ministerstve zahraničných vecí. Pôsobil som na zastupiteľskom úrade SR v Ríme ako zástupca veľvyslanca. Tu som popri práci po večeroch hrával aj mestskú ligu v tíme zloženom z kolegov z talianskeho MZV a viacerých ambasád. Náš tím obsadil v sezóne 1997/8 konečnú štvrtú priečku, čo bol veľký úspech, pretože rok predtým  skončil posledný. Vyhrala americká ambasáda. My sme v play-off prehrali po dvojnásobnom predĺžení s  FAO (Potravinovou a poľnohospodárskou organizáciou OSN) so sídlom v Ríme, za ktorú nastúpili traja hráči z bývalej Juhoslávie hrajúci v druhej talianskej lige. Po návrate na Slovensko som z MZV odišiel s manželkou do Kanady, kde sa nám narodila dcérka. Tu som získal titul magistra na Carletonskej a doktorát z histórie na Ottawskej univerzite. Na druhej menovanej som popri štúdiu pôsobil ako odborný asistent a prednášateľ. Po návrate na Slovensko som prednášal históriu a medzinárodné vzťahy na viacerých slovenských univerzitách a vysokých školách. Momentálne sme opäť v Kanade. Píšem články o histórii a politike, zbieram materiál na tretiu a štvrtú knihu. Zdravou životosprávou, pravidelným cvičením a dlhými prechádzkami v prírode sa udržiavam v kondícii.

 

J. Koľ:

Po skončení kariéry som sa presťahoval do Košíc, kde som od roku 1987.  Tu som sa  neskôr stretával s kamarátmi, ktorí tiež ukončili svoju hráčsku kariéru a príležitostne sme  hrávali na turnajoch „starých pánov“.  Pracujem ako advokát.

6. Ktorá basketbalová osobnosť s ktorou ste stretli počas Vašej kariéry na Vás zanechala najväčší dojem ?

Š.Straka:

Bolo ich veľa, hlavne vo Svite. Ale samozrejme najväčšou osobnosťou je Kily Kropilák, s ktorým som  v kontakte dodnes a občas sa stretneme na nejakých akciách alebo na basketbale v Bratislave.

J. Hocman:

Bolo ich viac. Z „cezpoľných“, ktorí michalovskému basketbalu veľmi pomohli, spomeniem „Mažolu“ - Jóžiho Tótha, „rýchlu ruku“ Jožka Koľa, Paliho Jánskeho, Pištu Jordana, Pištu Straku, Imra Rakovského a  Ľuba „Mexa“ Urbana. Boli tam, samozrejme aj ďalší, s ktorými som sa kvôli študijným povinnostiam v Košiciach a následnej vojenčine v Čechách nestretával tak často. Od každého sa dalo niečo naučiť. Zo spoluhráčov počas vysokoškolských štúdií mi imponoval Jožko Kačmarčík, odchovanec košickej VŠT, svojou priateľskou povahou  a najmä atletickou pripravenosťou a pružnosťou, ktoré som sa snažil napodobňovať a rozvíjať.

Z nás domácich som vždy považoval a dodnes považujem Gabiho Hospodára za talent, aký sa rodí len raz za generáciu, a to v celoslovenských podmienkach. Od dorastu smeroval k tomu, aby bol  komplexný a univerzálny hráč. Mal v sebe basketbalovú „balkánskosť“ v tom najlepšom zmysle slova. Pre mňa totiž boli a zostávajú basketbalisti z bývalej Juhoslávie tými najlepšími. Ak to mám zhrnúť, najkvalitnejší hráči, s ktorými som hral jednom tíme, boli  Jožko Koľ a Gabi Hospodár. Z Juhoslovanov, ktorých som videl hrať len v televízii, bol mojím vzorom skokan a strelec Dražen Dalipagić. Nemenej som obdivoval Mirzu Delibašića, hráča s výnimočnou basketbalovou inteligenciou a hernou eleganciou.

 

J. Koľ:

Mal som možnosť v Košiciach byť v mužstve s hráčom, ktorý nepochybne patril do európskej špičky. Bol to pán Jiří Zídek, ktorý v závere svojej kariéry hral v Košiciach.

7. Ktorý tréner Vám utkvel v pamäti najviac počas Vašich basketbalových rokov ?

Š.Straka:

Jednoznačne to bol Mišo Bryndák, s ktorým sme boli majstri ČSSR a ktorý ma stiahol z Prešova do Svitu, kde z nás vytesal takých aký sme boli. Z družstva majstra sme až 8 hráčov boli v prvej lige, či už vo Svite alebo inde. To sa dnes nevidí.

J. Hocman:

Mojím prvým trénerom bol Jozef Babjar, na ktorého rád spomínam pre jeho energický a pozitívny prístup k tréningom i zápasom. V basketbalovom raste mi pomáhal radou i praktickými ukážkami doyen a bohém michalovského basketbalu, jeho nezabudnuteľná a jedinečná osobnosť MVDr. Janko Dóczy. Naučil ma strieľať z výskoku a časovať streľbu. Plnohodnotným trénerom bol Viliam Nižník, ktorý nás dokázal strhnúť a motivovať. V sezóne 1975/76 doviedol mužstvo mužov k postupu do I.SNBL a zároveň bez jedinej prehry aj nás dorastencov z krajského majstrovstva do dorasteneckej ligy. Viedli ma i ďalší tréneri, bývalí spoluhráči Imro Rakovský a Pišta Straka. Kým Imro presadzoval fyzickú pripravenosť a nátlakovú hru, Pišta bol stratég s výborným čítaním hry. Ďalší tréneri ma viedli na UPJŠ v Košiciach a v Slávii Medik v Martine, kde som odohral jednu sezónu. Michalovskí tréneri sa vždy mohli oprieť o prácu silného podporného tímu, funkcionárov nášho basketbalového oddielu Lokomotíva Nafta a neskôr Lokomotíva Pozemné stavby, dnes už legendárnych Janka Dóczyho, Františka Feňáka, Jožka Ihnácika, Alexandra – Šaniho, Sokologorského, nezabudnuteľného pána Dobrančina a v neposlednom rade Laca Jánošova, s ktorým má dodnes spája dlhoročné priateľstvo.

 J. Koľ:

V mojom basketbalovom živote mi určite okrem učiteľov na základnej škole najviac dal pán Štefan Vass, ktorý prakticky  v Spišskej Novej Vsi vychoval viac veľmi kvalitných hráčov a obetoval pre basketbal celý svoj život.

8. Ako sa hra zmenila od Vašich čias, ktoré pravidlá by ste možno vrátili ?

Š.Straka:

Hra sa zmenila po všetkých stránkach. Basketbal je silovejší a veľmi náročný na fyzickú prípravu. Čo sa týka pravidiel, nemenil by som nič, lebo tie sú prispôsobené k dnešnému štýlu

J. Hocman:

Iná doba, iné pravidlá. Ťažko niečo nasilu vrátiť späť. Pamätám si, keď bolo v európskom basketbale zavedené pravidlo o trojkách, myslím, že to bolo po olympiáde v Los Angeles v roku 1984. Mali sme pochybnosti, čo to s hrou a hráčmi samými spraví. Napokon sa ukázalo ako veľký prínos, ešte viac zdynamizovalo hru. Predsa si však myslím, že hrať niekdajšie dva polčasy bolo lepšie ako súčasné štyri štvrtiny, ktoré z môjho pohľadu, kompaktnosť a „pravdivosť“ hry rozbíjajú.

 

J. Koľ:

Už koncom mojej kariéry sa do pravidiel zaviedli „trojky“, čo zmenilo určite spôsob útočnej hry a to platí doposiaľ.  Dnes je hra rýchlejšia, čo spôsobila aj zmena času pre držanie lopty počas útoku.  Na môj vkus by som asi prísnejšie posudzoval tzv. „nosenie lopty pri driblingu“, nakoľko to spôsobuje neférovú výhodu útočiacemu hráčovi, ale je to trend, ktorý sa asi nezmení.

 

9. Ktorý Váš basketbalový výsledok si ceníte najviac počas obdobia v Michalovciach prípadne v inom družstve ?

Š. Straka:

V Michalovciach to bola tá sezóna 1979 -80 a hlavne dve výhry na SVŠT Bratislava. V Blave o 25 bodov a doma o 10. To bol pre nich šok. Samozrejme aj iné zápasy lebo v súťaži boli aj Svit, Prievidza, Handlová, Pezinok. Mimo Michaloviec to boli to boli vyššie uvedené úspechy.

J. Hocman:

K viacerým umiestneniam v prvej desiatke ankety športovec okresu a individuálnym oceneniam na medzinárodných i domácich turnajoch by som pridal účasť vo výbere Východoslovenského kraja na akademických majstrovstvách Slovenskej republiky v Nitre v roku 1978/9 (spolu s Imrom Rakovským), titul majstra právnických fakúlt ČSSR z roku 1979 (spolu s Jožkom Koľom, Ďurom Kočim a nebohým Igorom Miklošíkom) i úspešnú  reprezentáciu UPJŠ Košice a  Právnickej fakulty na viacerých domácich a zahraničných akademických športových podujatiach v Poľsku a Maďarsku. Rovnako neprerušenú sériu sto súťažných zápasov v rokoch 1982/3 – 1986/7, po ktorej nasledovali ďalšie. Celkovo som za Michalovce vrátane dorastu odohral 17 súťažných sezón.

J. Koľ:

V tomto určite sezónu 1979/1980 v Michalovciach.

10. Čo by ste na záver popriali a odkázali Michalovskému basketbalu do ďalších rokov ?

Š. Straka:

Je smutné, že v Michalovciach zanikol mužský basketbal. Na druhej strane však treba povedať, že je celkom dobrá práca s mládežou. A občas sa ukáže nejaká hviezdička. Akže treba to kvitovať a popriať im do ďalšej práce ešte veľa úspechov.

J. Hocman:

Milí michalovskí basketbalisti, vážte si každý okamih, ktorý trávite s tým nezbedným guľatým čudom. Vychutnávajte si ho. Radujte sa z neho a z hry, ktorá nás všetkých robila a robí štastnými. Rozvíjajte svoj talent, charakter a pozitívne povahové vlastnosti, ktoré každého a každú z vás spravia  jedinečným a jedinečnou. Rešpektujte súpera, vážte si tých, ktorí vás vedú i samých seba. Basketbal vás nikdy nezradí. Patrí k zemplínskej duši, nášmu temperamentu a mentalite. Dajte mu všetko, a všetko, ba i viac, sa vám vráti. Napĺňajte svoj, nielen basketbalový, život. Keď príde váš čas, odovzdajte svoje posolstvo, zanietenie, skúsenosti a spomienky tým, ktorí prídu po vás, pretože hráčky a hráči síce odchádzajú, no hra a radosť z nej ostávajú.

J. Koľ:

 Viem, že v dnešnej dobe je veľmi ťažké v mestách, ako sú Michalovce alebo Spišská Nová Ves  zabezpečiť celú pyramídu mužstiev od žiakov až po mužov, keďže v mestách pôsobia aj iné kolektívne športy, ktoré sa snažia od detských rokov získať budúcich športovcov.  Preto prajem basketbalu v Michalovciach, aby  sa táto pyramída držala a to je predpoklad pre úspešné účinkovania v budúcnosti.