Žuffa sa do Košíc vždy rád vracia. Nevie sa dočkať prvého dôchodku

Pri pohľade na dnešný mužský košický basketbal sa ani veriť nechce, že v tomto meste sa narodil a vyrástol jeden z najlepších hráčov v československých dejinách tohto športu, ktorému sa na svete venuje viac hráčov než futbalu.

Je ním Juraj Žuffa, odchovanec dnes už neexistujúcej telovýchovnej jednoty VSŽ Košice. Šesťdesiatnik, ktorý s basketbalom prešiel kus sveta, má medaily z majstrovstiev Európy, československé tituly a množstvo ďalších ocenení. Do rodného mesta pricestoval kvôli prevzatiu ceny Športová osobnosť Košíc 2020 v kategórii Legendy. To bol aj dostatočný dôvod na náš rozhovor.

V Košiciach už nežijete štyri desaťročia, ale k tomuto mestu vás stále viažu rodinné vzťahy, spomienky…

„Býva tu moja mama a súrodenci a samozrejme, keď sa ma pýtajú na moje basketbalové začiatky, tak nemôžem nespomenúť basketbalového odborníka Kolomana Bohuša. Bol som žiakom základnej školy v severnej časti mesta a on prišiel hľadať basketbalové talenty. Mal som vtedy jedenásť rokov a chcel som aktívne športovať. Keby vtedy do školy prišiel, napríklad džudistický, volejbalový, hádzanársky či tréner iného športového odvetvia, tak by zo mňa rozhodne nebol basketbalista. Takže naňho nikdy nemôžem zabudnúť. Pod jeho vedením som dosiahol aj svoj prvý výraznejší úspech, v roku 1974 sa náš tím mladších dorastencov VSŽ Košice stal majstrom Československa.“

Z dorasteneckého veku ste doslova skočili medzi vtedajšiu československú seniorskú basketbalovú elitu, ktorá sa mohla porovnávať so špičkovými európskymi vrcholovými súťažami. Určite to ovplyvnilo váš kvalitatívny rast.

„Samozrejme. Prvým krokom bolo zlúčenie košického mužského basketbalu do jediného oddielu – Slávie VŠT Košice. Zanikli síce mužstvá vo VSS a VSŽ, ale aj rozdrobenosť, ktorá basketbal v meste oslabovala. Aj zásluhou tejto symbiózy sa technici v sezóne 1977/78 stali účastníkmi najvyššej československej súťaže a ja už ako 18-ročný som v nej dostal príležitosť. Čo som si vtedy mohol viac priať?“

Dostali ste sa do tímu, v ktorom hrával napríklad aj Jiří Zídek, posila, ktorá prišla z Prahy, neskôr vyhlásený za najlepšieho českého basketbalistu 20. storočia.

„Áno, bolo to skutočne tak. Po dvoch rokoch však Slávia VŠT vypadla z I. ligy a Zídek ma presvedčil, aby som prestúpil do Slavie VŠ Praha a začal tam aj študovať. V Košiciach, ako som sa neskôr dozvedel, mu síce trochu zazlievali, že ma zlanáril do stovežatej, ale ja som mu bol za to vďačný. Už aj preto, lebo košický basketbal sa po zostupe do II. ligy nedokázal spamätať dlhé roky. Mal som vtedy dvadsať rokov – a čo ďalej?“

Predbehnime trochu čas: absolvovali ste na vrcholového športovca netradičné štúdium – Stavebnú fakultu takej prestížnej školy akým je ČVUT v Prahe. Stali ste sa stavebným inžinierom. Ako to ovplyvnilo váš osobný život?

„Priznám sa, že nijako. Stavbárčine som sa nikdy nevenoval, ako sa hovorí – nedržal som v rukách ani jednu tehlu. Živil ma iba basketbal, či už ako aktívneho hráča doma i v zahraničí, alebo ako trénera.“

Niekoľko rokov ste ako legionár strávili v cudzine, konkrétne na dvoch ostrovoch – na Cypre a Malte. Čo vás tam najviac zaujalo?

„Predovšetkým musím zdôrazniť, že obe destinácie mi vyhovovali predovšetkým tým, že som sa tam bez problémov dohovoril anglicky. Okrem toho Cyprus sa stal mojím druhým domovom. Vrátil som sa tam ešte niekoľkokrát, či už ako hráč alebo tréner. Mám tam niekoľko skutočných priateľov a strávil som medzi nimi čas, na ktorý rád spomínam.“

Hovorí sa o vás, že súčasný slovenský basketbal vás vôbec nezaujíma, nič vás do hál na majstrovské stretnutia neláka. Pritom však máte svoj názor na úroveň najvyššej súťaže i na pôsobenie legionárov v nej…

„Kluby sa spoliehajú práve na nich, i keď mnohí podávajú podpriemerné výkony, pretože lepšie nedokážu. Pri ich získavaní často rozhoduje cena hráča a nie jeho kvalita. Samozrejme, kvalitný legionár vie dať mužstvu veľa, ostatní sa pri ňom môžu veľa naučiť. Dnes je vrcholový slovenský basketbal sústredený najmä do okresných miest, či už Lučenca, Prievidze, Komárna, Levíc… Osobne v tom nijaký problém nevidím. Stačí mať jedného-dvoch úspešných podnikateľov, ktorí sú basketbalovými fanúšikmi a v priebehu troch rokov sa ich tím môže dostať do najvyššej súťaže. Dokonca sa stať majstrom. Slovenský titul však dnes v Európe veľa neznamená. Samozrejme, vzhľadom na úroveň ligy. Vrátim sa však ešte k pôsobeniu cudzincov v našich družstvách. Pri ich najímaní sa často nepozerá ani na ich charakterové vlastnosti a tak sa stáva, že sú to problematickí hráči, ktorí spôsobujú konflikty v kolektívoch a kluby sa ich potom snažia rýchlo zbaviť.“

O vás je známe, že sa neradi zúčastňujete rôznych spoločenských akcií, odmietate prísť na oslavu rôznych výročí, či už titulov, založenia klubov, ani nevyhľadávate stretnutia s bývalými spoluhráčmi. Našťastie, do Košíc ste si cenu ŠOK prevziať prišli…

„Priznám sa, nerád sa vraciam do minulosti, nie som typ človeka, ktorý nostalgicky spomína na to, čo bolo, ani na dosiahnuté úspechy. Žijem súčasnosťou a neobľubujem žiadne spomienkové akcie. Samozrejme, pozvanie do môjho rodného mesta ma milo prekvapilo. Už predovšetkým preto, lebo si po dlhých rokoch na mňa spomenuli a teda športové Košice na mňa nezabudli. To si cením, a tak som pricestoval.“

Súčasný slovenský basketbal vás veľmi nezaujíma, stavbárčine sa nevenujete, tak čo vlastne robíte?

„Žijem v Ivanke pri Dunaji, teda dnes už takmer v Bratislave, niekoľko rokov som pomáhal synovi v jeho fitnes centre a teraz už netrpezlivo čakám na svoj prvý dôchodok. Do rodných Košíc sa však budem vždy rád vracať. V nich som sa narodil, naučil sa hrať basketbal, mám tu rodinu i priateľov a bývalých spolužiakov. Mesto je naozaj krásne, ani Bratislava sa nemôže pochváliť takým historickým centrom, mnohé kaviarničky dokážu vykúzliť neopakovateľnú atmosféru. Jednoducho, je to nádherné mesto.“

Kto je Juraj Žuffa

Narodil sa 4. septembra 1959 v Košiciach. Pre basketbal ho objavil známy mládežnícky tréner Koloman Bohuš. Prvý titul majstra Československa získal ako mladší dorastenec ešte v drese VSŽ Košice (1974), ďalšie tri k nim pripojil v seniorských družstvách Slavie VŠ Praha (1981, 1982) a Interu Bratislava (1985).

S vrcholovým basketbalom začal v I. čs lige za Sláviu VŠT Košice v sezóne 1978/79. V rokoch 1985 a 1986 ho vyhlásili za najlepšieho slovenského basketbalistu roka. V najvyššej čs. súťaži odohral 12 ročníkov a dal v nej dohromady 5558 bodov. V ročníku 1986/87 ho odborníci zaradili do All stars päťky. Okrem spomínaných troch titulov majstra ČSSR medzi dospelými má z prvoligových paluboviek aj jedno druhé a dve tretie miesta.

Počas svojej kariéry dosiahol nejeden úspech aj v medzinárodných súťažiach. Hral na svetovom šampionáte 1982 v Kolumbii, z ME má dva vzácne kovy – zo Stuttgartu v roku 1985 si priviezol striebornú medailu a ešte predtým v roku 1981 v Prahe získal bronz. Celkovo na majstrovstvách Európy štartoval štyrikrát, odohral na nich 24 stretnutí a zaznamenal v nich 124 bodov. V čs. reprezentácii odohral v rokoch 1979–1988 dohromady 241 stretnutí a ako tvorca hry bol často najlepším strelcom čs. mužstva. Hral vo všetkých najvýznamnejších európskych pohárových súťažiach, či už to boli PEM, FIBA Koráčov pohár.

V roku 1989 už mohol legálne odísť hrať do cudziny, odišiel do cyperského Limassolu pôvodne na tri roky, potom sa tam ešte dvakrát vrátil (1999–2001, 2009–2012) už ako tréner tamojšieho klubu. V rokoch 2012–2014 pôsobil na Malte. Svoje trénerské skúseností využil aj pri reprezentácii SR (1997–2001), v Novom Jičíne, Ústí nad Labem, Trenčíne, v roku 2001 viedol All stars Českej republiky, najvyššiu slovenskú súťaž dôkladne spoznal v rokoch 1994–1998 kedy hral a trénoval BK Trenčín. Je ženatý, má dve dospelé deti. Svoje dôstojné miesto má v Sieni slávy slovenského basketbalu.

ZDROJ: basket.sk