Naglič: Originálny Dream Team bol z inej planéty
Aramis Naglič mal v roku 1992 na konte už dva euroligové triumfy v drese Splitu. Mladá Chorvátska republika musela bojovať o nezávislosť, v ťažkých časoch jej však robili radosť basketbalisti na čele s Draženom Petrovičom, Tonim Kukočom, či Dinom Radjom. Po ich boku sa Naglič, neskorší hráč Pezinka a tréner bratislavského Interu, predstavil vo finále (a predtým aj v základnej skupine) najlepšieho olympijského basketbalového turnaja všetkých čias proti Dream Teamu. Jeho spoluhráč bol aj Žan Tabak, dnes kouč našej reprezentácie.
Jordanovi ste čelili v čase jeho najväčšej slávy na úplne najprestížnejšom fóre. A to rovno dvakrát. Ako ste vnímali status, ktorý vtedy mal „MJ“ a jeho spoluhráči z Dream Teamu?
„Nezabúdajme, že sú to hráči, ktorých sme sledovali a boli našimi idolmi. Keď som bol mladší, nebolo ako pozerať zápasy NBA. Nám sa to podarilo na talianskom kanáli Cinque. Kupovali sme si antény, aby sme v noci mohli sledovať zápasy. Potom, o sedem či osem rokov neskôr, keď som sa s rovnakými hráčmi stretol na ihrisku, bolo to čosi úžasné. Pamätám si, keď sme mali tréning po Dream Teame, stretli sme sa na palubovke. Tesne sa míňate s hráčmi ako Michael Jordan, Karl Malone, Larry Bird, či Magic Johnson a dívate sa na nich ako na basketbalových bohov. Pozorujete, ako vyzerajú, o čo sú väčší a silnejší. Za Dream Team hralo jedenásť budúcich členov Siene slávy NBA. To sa, podľa mňa, už nikdy nezopakuje. Bolo to emotívne, ale pre nás to predstavovalo obrovskú motiváciu.“
Za možnosť zahrať si proti najlepšiemu tímu, aký kedy svet videl, ste však zaplatili, keď ste namiesto olympijského zlata získali striebro. Napriek tomu si Chorvátsko všetci pamätajú ako azda jediný tím, ktorý sa aspoň v niektorých pasážach dokázal Dream Teamu vyrovnať…
„My sme už vtedy vraveli, že naše striebro má hodnotu zlata. Mali sme nejaké skúsenosti s hviezdami NBA, za Split sme hrali proti Denveru Nuggets a New Yorku Knicks. Stretávali sme aj predtým hráčov ako Patrick Ewing z Knicks. Vedeli sme, čo máme očakávať. Keď hráte perfektne, dokážete držať ,egal', no nedáte dve či tri strely a hneď ste na mínus desať. Je ťažké hrať proti takým súperom. Pomerne veľké rozdiely boli aj vo fyzičke a atleticizme. Tie sa však postupom rokov vyrovnávali.“
Z vášho pohľadu, je Michael Jordan tým, koho možno označiť za najväčšieho basketbalistu všetkých čias?
„Je. Pre mňa určite. Emocionálne som mal veľmi rád Magica a Birda, lebo sú to hráči z obdobia, keď som začínal so serióznym basketbalom. Ale Jordan bol charizmatický. Nebol to len najlepší hráč, on vďaka svojej charizme pozdvihol NBA na novú úroveň. A jeho víťazná mentalita bola neuveriteľná. Viem to z prvej ruky, lebo sme sa o tom rozprávali aj s Tonim Kukočom. Poznám rôzne malé príbehy a bola to neuveriteľná osobnosť. Spomínal aj, ako to vyzeralo v šatni. Vidíme aj teraz vo filme, aký bol Jordan k sebe aj k spoluhráčom, aký tvrdý vedel byť a koľko toho vyžadoval. Aj Kobe Bryant a LeBron James sú velikáni, ale pre moju generáciu je Jordan určite najväčší. Basketbalista akoby z nej planéty.“
Sám však máte na Jordana z tých dvoch zápasov na olympiáde v Barcelone iste silné spomienky. Ktorá vám najviac rezonuje v pamäti?
„Bolo toho viac, ale napríklad, keď môj kamarát Velimir Perasovič šiel do hry, kouč Petar Skansi mu povedal, že ide na Jordana. Jordan však mal také obrovské sebavedomie, že vzal blízko našej lavičky loptu, pozrel sa na Perasoviča, kouča, našu lavičku a povedal: ,To on ma bude brániť? Hneď ti nohy odrežem.' To jeho obrovské sebavedomie a ten povestný ,trash talk´! Stačí pár slov a súpera to zabije, sebavedomie je fuč.“
ZDROJ: basket.sk