Legendárneho Stanislava Kropiláka uvedú do Siene Slávy FIBA! Prečítajte si jeho 10 naj

Slovensko má prvého (a na dlho asi aj jediného) basketbalistu v Sieni slávy FIBA! Tejto obrovskej pocty sa dostalo ikone Interu Bratislava, bývalému hráčovi a dnes prezidentovi klubu z Pasienkov Stanislavovi Kropilákovi. Hoci to FIBA oficiálne oznámila 1. apríla, nejde o žiadny žart. Slávnostné uvedenie je naplánované na 18. júna. „Kily“ sa tak ocitne v spoločnosti hráčov ako Michael Jordan, Hakeem Olajuwon, Shaquille O´Neal, Oscar Robertson, Dražen Petrovič, Toni Kukoč, Krešimir Čosič, Radivoj Korač, Vlade Divac, Dražen Dalipagič, Arvydas Sabonis, Steve Nash, Juan Antonio San Epifanio, Nikos Galis, Mickey Berkowitz, Antoine Rigodeau, Dino Meneghin, či Fabricio Oberto a hŕstky ďalších osobností, ktoré písali dejiny svetového basketbalu. Medzi nimi aj Natálie Hejkovej, ktorú uviedli do „FIBA Hall Of Fame“ predvlani.

My sme, dnes už 65-ročného rodáka z Kremnice, požiadali, aby si zaspomínal na desať „naj“ v jeho kariére. A že je na čo spomínať, dokazujú nielen početné športové úspechy, individuálne ocenenia (zosumarizovať sme sa ich pokúsili aj vo vizitke na konci článku), ale aj nasledujúce riadky:

1. NAJVÄČŠÍ ŠPORTOVÝ ÚSPECH

„Zo športových úspechov dávam na prvé miesto prvý titul Interu v roku 1979. Stali sme sa majstrami Československa. Partia bola vynikajúca, v Bratislave plná hala. A bolo to prvýkrát, boli sme mladí. Druhý moment, ktorý mám stále v pamäti a priniesol nám všetkým veľkú radosť, keď sme v roku 1985 získali strieborné medaily na ME v Stuttgarte. Finálový zápas s vtedy fantastickým Sovietskym zväzom bol veľký zážitok. Zdolali sme Juhosláviu aj s Draženom Petrovičom, vyradili Španielov. To už je niečo! To sú také kolektívne úspechy. A z individuálnych by to boli nominácie do výberov Európy. Stretávanie sa s najlepšími trénermi na svete ako Alexander Gomelskij, Antonio Díaz, možnosť hrať proti Michaelovi Jordanovi, hrať po boku Juana Antonia San Epifania, Nikosa Galisa, Mickeyho Berkowitza a s ďalšími najväčšími európskymi hviezdami. Ale vážim si aj pocty, ktoré prišli neskôr: najprv to bola Sieň slávy slovenského basketbalu, potom vyhlásenie za najlepšieho slovenského basketbalistu storočia, ocenenie športová legenda SOV a teraz uvedenie do Siene slávy FIBA.

2. NAJPAMÄTNEJŠÍ OKAMIH KARIÉRY

„Určite by som vyberal z tých, ktoré som spomenul vyššie. Zrejme by teda boli tri: spomínaný majstrovský titul s Interom, striebro z majstrovstiev Európy a nominácie do výberov Európy. Striebro z ME má veľkú hodnotu. Iste, hrali sme aj na svetových šampionátoch, olympiádach, ale odtiaľ sme medaily nepriniesli.“

3. NAJTRPKEJŠIE SKLAMANIE

„Asi skutočnosť, že som sa po olympiáde v Montreale 1976 nedostal do Ameriky. Chceli ma tri univerzity. Z nich najviac Wake Forest. Všetko bolo dohodnuté s trénerom Jerrym Hegerom a vraj to už mal aj prezident Gustáv Husák podpísať. Mohol som byť prvý športovec od nás, ktorý by študoval a hral na americkej univerzite. Možno by sa celá moja kariéra vyvíjala inak. Nevravím, že by som hral v NBA, ale troška zamrzí, že to nevyšlo. Žiaľ, vyradilo ma zranenie kolena. Tak nešťastne som si ho otočil, že som bol tri mesiace mimo. A to mi zahatalo cestu. Už potom to bolo zložitejšie aj politicky a záujem o mňa už nebol taký – skrátka, nebolo by to oficiálne a ja by som musel emigrovať. Lenže ja som emigrovať nemohol, respektíve ani nechcel.“

4. NAJÚHLAVNEJŠÍ PROTIVNÍK

„Aby som to odľahčil: po celý basketbalový život som bojoval – a nie vždy víťazne – so zraneniami. Čiže mojim najväčším protivníkom počas celej kariéry boli zranenia: či už to boli kolená, menisky, väzy, chrbtica, kríže, stavce, priedušky po prechodenom zápale pľúc, keď som hral so štyridsiatkami teplotami. Srdce mi museli pred pár rokmi operovať, ktoré som si basketbalom trocha zničil. Tiež oči mi museli operovať, atď. Je toho strašne veľa, čo sa pri basketbale nahromadilo.“

5. NAJLEPŠÍ KAMARÁT Z PALUBOVIEK

„Bol by to dlhý zoznam, preto uvediem iba jedného. Nebohého Pedra Rajniaka. Spolu sme začínali v Slávii SVŠT, potom sme spolu prešli do Interu, kde sme zažili krásnu éru. Spolu sme hrali aj v reprezentácii, kde sme tiež dosiahli veľké úspechy. Na konci, keď on hral v Luxembursku, ja som pôsobil v Belgicku. Boli sme v každodennom kontakte, navštevovali sme sa, lebo sme bývali len dvesto kilometrov od seba. Takže ak jedno meno, tak Pedro. Aj hráčsky som si s ním rozumel azda najlepšie.“

6. NAJVÄČŠIA NESPLNENÁ TÚŽBA

„Keď som bol mladý, venoval som sa skoro všetkým dostupným športom. Futbal som hrával aj za výber Bratislavy, lyžoval som, behával som. A plával som. Pre plávanie nás sfanatizovala trénerka Vlasta Vavrová, ktorá spolu so mnou viedla aj Miťa Rolka, neskoršieho majstra Európy. Chcel som sa stať – a ona zo mňa chcela spraviť – najlepšieho svetového plavca – znakára. Mal som na to priam neskutočné predpoklady. Už v tom čase som bol dosť vysoký, mal som veľké dlane, dlhé ruky i nohy. Neskutočne rád som plával a to mi zostalo dodnes. Niekedy, keď sa o tom bavíme, tak si poviem, že škoda, že som nezostal pri plávaní, možno by som.. Neviem… no pre basket to asi škoda nie je, že to napokon dopadlo tak ako dopadlo.“

7. NAJVÄČŠIA LÁSKA (PO BASKETE)

„Zostaneme pri športe, lebo šport je celý môj život. V lete – a nielen v lete – najmä plávanie. V zime lyžovanie. Odtiaľ aj tá prezývka Kily. Momentálne sa síce lyžovať nedá, ale po operáciách kolien som sa znova postavil na lyže, už som si aj zalyžoval. To sú moje veľké lásky. Teraz by som ešte pridal hubárčenie. Neskutočne rád sa túlam po lesoch a hľadám hríby. Keď som mal po basketbalovej kariére problémy s nohami, nemohol som len tak ísť na hubačku. Už som skoro ani chodiť nemohol. Ale teraz, keď mám ´umelé nohy´, tak sa v tom vyžívam, chodím aj niekoľko hodín po Nízkych Tatrách a hríby nosím pre pol dediny. Okrem toho strašne rád chytám ryby. Mám partiu, s ktorou chodíme na Záhorie, na rôzne rybníky. To sú moje mimobasketbalové lásky.“

8. NAJSILNEJŠIA ZOSTAVA, V KTOREJ HRAL

„Povedzme si tri: interistickú, reprezentačnú a potom medzinárodnú. Tá ´interácka´ bola Padrta – Rajniak – Sedlák – Kotleba a ja. V repríku Brabenec – Rajniak – Havlík – Skála a ja. A spomeňme aj výber Európy z roku 1982, lebo to boli asi najlepší basketbalisti, s ktorými som hrával, takže dá sa povedať, že najsilnejšia európska zostava: Marzoratti na strede, Dalipagič jedno krídlo, San Epifanio druhé a pod košom Tkačenko so mnou.“

9. NAJVÄČŠÍ ROZDIEL MEDZI BASKETBALOM „VTEDY“ A DNES

„Jednoznačne v tom, že vtedy bol basketbal absolútne bezkontaktný šport. Hocaké chytenie, držanie, potlačenie sa pískalo. Viackrát som skonštatoval, že basketbal je iný, než bol kedysi. S tým súvisí, že hráči sú omnoho fyzickejší, oveľa väčší dôraz sa kladie na posilňovanie a fyzickú prípravu. Aj keď sa dívate na NBA, je neuveriteľné, v akom tempe behajú, šprintujú hore-dole. Niektorí sa pomaly ani nespotia. Dnes je basketbal do veľkej miery o fyzickej sile. Myslím si, že my sme vtedy z hry, z basketbalu, mali väčšiu radosť. Aspoň mne to tak pripadá. Jasne, že každý chce uhrať čo najlepší výsledok. Aj my sme chceli. Ale popritom sme to brali tak, že si ideme zahrať, bude zábava, po stretnutí možno nejaké pivko. Aj akcie sme si robili také, že sme vymýšľali všelijaké hlúposti. Dnes takmer každý mančaft hrá rovnako. V našich časoch sa mi basketbal zdal radostnejší.“

10. NAJLEPŠÍ ZO SLOVENSKÝCH NASLEDOVNÍKOV

„Ťažko povedať. Ale ja veľmi držím palce – aj sa naňho rád dívam – nášmu Michaelovi Fusekovi z Interu. Je ešte o čosi vyšší než ja, možno je to niekedy aj na jeho škodu. Tiež som bol veľmi tenký. On to má ťažšie, lebo basketbal je dnes iný, silovejší. Veľmi mu držím palce a myslím, že by mohol niečo dosiahnuť. Mali sme aj iných výborných basketbalistov Pedra Rajniaka, Ota Matického, určite Riša Petrušku a pár ďalších. Za mojich nasledovníkov by som ale mal brať asi predovšetkým podkošových hráčov. Teší má, že momentálne v SBL hrajú vysokí basketbalisti ako Fuso, Boris Bojanovský, Michal Čekovský. Som rád, že sú tu. A určite mám radosť aj z Marka Doležaja hrajúceho za Syracuse. Keď ešte pôsobil v Karlovke, viacerí ho prirovnávali ku mne, že samá ruka – samá noha. Tiež ho sledujem, držím mu palce a verím, že by mohol v basketbale niečo dokázať.“

KTO JE „KILY“

Pred príchodom do Interu Bratislava obliekal dres bratislavskej Slávie SVŠT, ale boli to práve žlto-čierne farby, ktoré tento výnimočný pivot preslávil v Európe. Vďaka nemu sa tím z Pasienkov stal v rokoch 1979, 1980, 1983 a 1985 majstrom Československa a zaradil sa medzi rešpektované značky v medzinárodnom kontexte. V zbierke však má aj titul s RH Pardubice.

V roku 1985 mu ako 30-ročnému bolo umožnené odísť do zahraničia, pôsobil v Belgicku a Luxembursku. Do vlasti sa vrátil po jedenástich rokoch. Pracoval ako generálny manažér Interu, pôsobil v exekutíve Slovenského olympijského výberu, v rokoch 2002 až 2006 bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky. Od roku 2000 je prezidentom basketbalového Interu, ktorý od úspešného „reštartu“ v roku 2012 vybojoval štyri majstrovské tituly v rokoch 2013, 2014, 2017 a 2019.

V časoch najväčšej slávy patril Kropilák medzi najjagavejšie hviezdy európskeho basketbalu. Medzi rokmi 1981 až 1987 sa pravidelne objavoval vo výberoch Európy. Keď magazín FIBA v roku 1991 zostavoval rebríček 50 najlepších basketbalistov všetkých čias, rodák z Kremnice (nar. 10. júna 1955) v ňom nemohol chýbať.

Na Slovensku nemal konkurenciu, v rokoch 1975 až 1984 ho desaťkrát v rade vyhlásili za najlepšieho basketbalistu, česko-slovenskú anketu ovládol päťkrát v rokoch 1979, 1980, 1982, 1983 a 1985. V tých rokoch pritom ČSSR patrila medzi európske basketbalové veľmoci. A Kropilák mal na tom leví podiel – štartoval na siedmich európskych šampionátoch, pričom v roku 1985 vybojoval striebro, v rokoch 1977 a 1981 bronz. Okrem toho sa dvakrát predstavil na olympijských hrách a rovnako dvakrát na majstrovstvách sveta. V roku 2000 ho oficiálne vyhlásili za nášho najlepšieho basketbalistu storočia, o sedemnásť rokov neskôr sa mu dostalo inej pocty, keď ho uviedli do Siene slávy slovenského basketbalu. V roku 2018 bol počas galavečera Športovec roka zaradený medzi športové legendy SOV.

To je len stručná vizitka a ani náhodou nemôže kompletne zhrnúť impozantnú kariéru Stanislava Kropiláka, basketbalistu, ktorý si v exhibícii zahral aj s Kareemom Abdul-Jabarom, v roku 1982 udelil „dekel“ mladému Michaelovi Jordanovi, nastúpil proti Magicovi Johnsonovi či Larrymu Birdovi a vďaka basketbalu nadviazal celoživotné priateľstvá s osobnosťami, ktoré písali dejiny športu spod deravých košov. Ba čo viac, sám sa stal takou osobnosťou. Aké to šťastie, že „Kily,“ (inak, prezývku má po francúzskom lyžiarovi Jeanovi-Claudovi Killym) kedysi dávno uprednostnil basketbal pred plávaním!

zdroj: basket.sk