Rozhovor s Š. Strakom, J. Hocmanom a Š. Koľom, osobnosťami Michalovského basketbalu
Prinášame Vám
druhú sériu rozhovorov s osobnosťami Michalovského basketbalu a ich
pôsobenia v basketbale od polovice 70 rokov až takmer do konca 80 rokov
minulého storočia.
Štefan Straka : Dlhoročný hráč
Michaloviec a neskôr pôsobil ako tréner.
JUDr. Juraj Hocman : Dlhoročný hráč
Michaloviec vypomáhal aj ako hrajúci tréner.
JUDr. Štefan Koľ : Dlhoročný hráč
Michaloviec a neskôr pôsobil ako hrajúci tréner.
1.Kedy
a ako ste sa dostali k basketbalu, prípadne kto Vás k nemu dostal ?
Š. Straka:
K basketbalu som sa
dostal vo veku 14 rokov. Dovtedy som viac inklinoval k hádzanej
a futbalu. V 9. ročníku sme hrali pioniersku ligu a začali ma
lanáriť k basketbalu, až som napokon podľahol. Neľutujem, lebo vo veku 16
rokov som bol s družstvom Prešova majster Slovenska ml. dorastu
a ďalšiu sezónu s družstvom Svitu
majstrom ČSSR st. dorastu. V nasledujúcej sezóne majster Slovenska
a vicemajster ČSSR st. dorastu.
J. Hocman:
K basketbalu ma priviedla náhoda. Ako deviatak som chodieval hrávať minifutbal na gymnaziálne basketbalové ihrisko. Po jednom zápase som len tak hodil loptu na kôš. Trafil som, tak som pokračoval. Nasledujúci deň som sa vrátil a už som len hádzal na kôš gumennú loptu, s ktorou sme hrávali futbal. Asi o týždeň som poprosil rodičov, aby mi kúpili basketbalku. Bola to lopta „Etar“ bulharskej výroby, ktorá sa pri driblingu dosť ťažko kontrolovala. Po streľbe mala nevypočítateľný odskok od obrúčky i od dosky. Rok som trénoval sám. O vznikajúcom mládežníckom basketbalovom oddiele som sa dozvedel ako prvák na gymnáziu od Ľuba Martináka. Raz večer som prišiel na tréning na vtedajšiu I. ZDŠ, dnešnú „deviatku“, kde moji budúci spoluhráči z rôznych michalovských stredných škôl už rok trénovali. Viedol nás telocvikár Jozef Babjar. Na moju nesmelú otázku, či by som mohol chodiť na tréningy len povedal. Jasné. Máš tu veci ? Pamätám si to, ako by to bolo dnes. Bol to výborný človek, ktorý na nás nedal dopustiť a ani my na neho.
J. Koľ:
Základná škola, ktorú som navštevoval
v Spišskej Novej Vsi mala vždy dobré meno v kolektívnych športoch,
predovšetkým zásluhou učiteľov telocviku, ktorí venovali vedeniu basketbalových
krúžkov veľa svojho času. Ja som začínal
v piatom ročníku a navyše v našej škole v tom čase sa hral
aj mužský basketbal, ktorý mal dobré meno a ako chlapci sme mohli sledovať
nielen zápasy, ale aj tréningy. To malo
u mňa rozhodujúci vplyv, že som si vybral tento kolektívny šport.
2. Čo Vám dalo Vaše pôsobenie v basketbalovom
klube v Michalovciach ?
Š.Straka:
V Michalovciach som
prvýkrát pôsobil v sezónach 1979 - 80 a 1980 – 81. Následne som sa
vrátil do Michaloviec roku 1985 kde som už ostal doteraz. Bolo to už na sklonku
hráčskej kariéry. Obnovil som staré priateľstvá a získaval nové. Pomaly
som prechádzal na trénerskú cestu.
Postupné spoznávanie samého seba a vonkajšieho sveta. Pocit
spolupatričnosti a zmysel pre kolektív. Vytrvalosť. Priateľstvá, ktoré trvajú dodnes
a spomienky, ktoré sú stále so mnou. Oddanosť mestu a kraju, v ktorom
som sa narodil a vyrastal.
J. Koľ:
Do Michaloviec som prišiel po skončení školy a rozhodol som sa potom, čo som skoro všetkých chlapcov poznal a vedel som, že bude dobrý kolektív, ktorý bude mať aj svoju kvalitu. Od roku 1979 som v Michalovciach zažil veľmi milú atmosféru a myslím si, že každý videl, že chlapci vždy chceli odviesť svoje maximum a vždy za seba môžem povedať, že aj napriek zmenám v kádri za obdobie môjho pôsobenia bola vždy dobrá partia. Rovnako mi imponoval prístup a nasadenie funkcionárov klubu, ktorí to robili na úkor svojho voľného času.
3. Na
čo najradšej spomínate počas pôsobenia v Michalovciach ? S kým ste
najradšej hrávali ?
Š. Straka:
Najradšej spomínam na
sezónu 1979 – 80, kedy tu hrávali Palo Jánsky ?, Pišta Jordán a Jožko Koľ.
Keďže zvyšok družstva boli študenti študujúci v Košiciach, cez týždeň sme
trénovali len štyria. Deblika a streľby. Bola to neskutočná rivalita.
Jordan, Koľ proti Jánsky Straka stále o pivo. Forma bola neskutočná
a v nabitej SNL sme získali skalpy aj ligistov vždy pred plnou halou.
J.
Hocman:
V doraste sme boli výborný kolektív. Užili sme si veľa
zábavy, ale boli sme zodpovední a do basketbalu doslova „zažratí“. Brali
sme ho veľmi vážne, rovnako ako školské povinnosti. Vždy sme sa tešili na
tréningy a ešte viac na zápasy. Všetci si zastali svoje miesto na
palubovke, bez ohľadu na minutáž a na to, kto vybehol v základnej
päťke. Na ihrisku i mimo neho som si rozumel najmä s Paľom Katančíkom,
takisto s Mariánom Gazdom, Gabim Hospodárom, Mirom Feňákom, Zdenkom Eštokom,
Mariánom Matim, Ľubošom Martinákom, Ľubom Kovaľom a Milanom Linerom. Po zaradení medzi mužov som
mal veľký rešpekt zo superstrelca Mariána Štefana, neúnavného Mariána
Holdu, bojovníka pod košmi na pohľadanie Ďura Kočiho a ťahúňa mužstva
Stana Saba. Adaptáciu medzi mužmi mi veľmi uľahčil Riki Alexa, ktorý bol svojím
prístupom, vystupovaním a zodpovednosťou príkladom pre všetkých a mal
pritom aj dobrú ruku. Po návrate z vojenčiny som sa na ihrisku cítil vo
svojej koži najmä popri Jarovi Hudákovi, Ďurovi Kočim, Jožkovi Koľovi,
Mariánovi Gazdovi, „Fifovi“ – Máriovi Fiedlerovi, Pištovi Strakovi, Petrovi
Jánošovi a Petrovi Pažinkovi.
J. Koľ:
Pre
mňa osobne sú z hľadiska športových výsledkov najlepšie spomienky na
sezónu 1979/1980, keď sme dosiahli asi najlepšie výsledky a umiestnenie
v súťaži. Čo sa týka hráčov, nebolo
by asi správne, aby som vymenoval iba niekoho, podstatné bolo, že za môjho
pôsobenia bola vždy dobrá partia a že táto chcela robiť pre Mesto
v tomto športe dobré meno.
4.
Najkrajšia a najsmutnejšia spomienka v basketbale počas Vašej celej kariéry ?
Š. Straka:
Najkrajšie spomienky sú
samozrejme tie tituly, ale aj keď som sa dostal do prvoligového kádra Svitu,
v ktorom som pôsobil štyri sezóny, po ktorých som musel odísť na ZVS alebo
vysokú školu. Najsmutnejšie pre mňa bolo keď som mal ísť na ME s ročníkom
1956. S týmto ročníkom som druhý rok st. dorastu hrával. Keďže som po
septembri 1955 ale to platilo iba u nás, v Európe nie, tak mi tréner
výberu povedal, že bohužiaľ.
J.
Hocman:
Najprv tá smutná. Niekedy na jar počas sezóny 1987/88 sme hrali
v Žiline, kde sme schytali obrovský debakel, za ktorý nás rozniesli
v športovej rubrike vtedajších Východoslovenských novín. Veľmi som sa
hanbil. Káder sa menil, odišli skúsení hráči. V zlých výkonoch sme pokračovali
a napokon sme z I. SNBL po 10 rokoch v baráži s Martinom
vypadli. Naspäť sme sa vrátili až v sezóne 1992/3 s úplne omladeným
mužstvom, v ktorom som bol posledným z veteránov predchádzajúcej
dekády ako hrajúci tréner.
Teraz tá veselšia. V sezóne 1976/77 sa v Michalovciach
hrala, vďaka kvalitnej a koncepčnej práci trénera Viliama Nižníka, po prvý
raz celoslovenská dorastenecká liga. Figuroval som na súpiske mužov a za
dorast som nehral. Tréneri dorastu Ďuro Jánošík a Laco Popík raz za mnou
prišli do šatne a poprosili ma, aby som im pomohol v domácom zápase
s SVŠT, za ktorú hral mladý Otto Matický a ďalšie neskôr známe
basketbalové mená. Ja som veľmi chcel, ale bál som sa predsedu oddielu
Františka Feňáka, jedného z najčestnejších a najprincipiálnejších ľudí, akých
som vo svojom živote stretol. Tréneri povedali, že to vybavia. Na rozcvičke pred
zápasom som sa pripravoval s ostatnými, keď do našej domovskej telocvične
na VI. ZDŠ vkročil predseda oddielu. Už prvý výraz jeho tváre mi povedal, že
o ničom nevie. Privolal si ma a kategoricky mi prikázal, aby som si
sadol na lavičku a viac sa na ihrisku neukazoval. Mal som totiž hrať na
registračný preukaz iného hráča, čo by mohlo mať dôsledky pre celý oddiel. Zápas
sa pre nás vyvíjal dobre, zohraté trio Hospodár, Gazda, Katančík držalo favorizovaných
a sebavedomých Bratislavčanov trištvrte zápasu na dištanc. Karta sa však postupne
začala obracať a minútu pred koncom hostia viedli 63 : 60. Ďuro Jánošík si
zobral oddychový čas a prosebne pozrel na predsedu oddielu, ktorý sedel za
našou lavičkou. Ten rezignovane prikývol a ja som striedal. Doskočil som
loptu pod vlastným košom, predribloval ihrisko a na strede poloblúka súperovej
šestky zapichol do výskoku. 62 : 63. Toto sa zopakovalo v priebehu necelej
minúty ako cez kopírák ešte dva razy. Vyhrali sme 66 : 63. Po odpískaní konca zápasu
sa v divákmi nabitej telocvični strhol ošiaľ. Moji spoluhráči
a diváci ma rýchlo odtiahli do šatne, kde ma zavreli. Z počutia viem, že
funkcionári bratislavského klubu a ich lavička boli ako obarení. Nevedeli,
čo sa stalo. Pri stolíku zisťovali, kto bol hráč, ktorý nastúpil
v poslednej minúte a prečo doteraz nehral. Zo šatne som mohol odísť
až keď z telocvične odišlli súperovi hráči a vedenie. Napokon ma
identifikovali v Bratislave, keď som tam bol hrať s mužmi.
J. Koľ:
Čo
sa týka spomienok, tak medzi tie
najkrajšie môžem zaradiť úspechy v juniorskej kategórii, keď som hrával za
Spišskú Novú Ves a zvíťazili sme v roku 1971 na majstrovstvách ČSSR,
neskôr to bolo v roku 1977, keď som mal možnosť stať sa hráčom VŠT Košice, ktorá účinkovala v 1.
celoštátnej lige. Často si spomeniem aj
na atmosféru ktorú vytvorili počas zápasov diváci počas môjho pôsobenia
v Michalovciach. Nejaké vyslovene
smutné spomienky som asi s basketbalom nezažil, ak nerátam niektoré tesné
prehry v posledných sekundách zápasov, ale taký je už šport.
5. Kam
smerovali Vaše kroky neskôr (po odchode z Michaloviec, pripadne po konci
basketbalovej kariére), čomu sa venujete dnes ?
Š.Straka:
Po skončení kariéry som sa venoval ešte pár rokov trénovaniu dorastencov aj
mužov, ale neskôr som to musel z pracovných dôvodov ukončiť. Dnes som už
dôchodca.
J. Hocman:
Počas posledných sezón som v Bratislave študoval históriu,
ktorá bola mojím koníčkom. Po sezóne 1992/3 a návrate do I. SNBL som
prestal súťažne hrať. Zároveň som skončil štúdium histórie a o dva
roky neskôr postgraduálne štúdium medzinárodných vzťahov na Právnickej fakulte
Univerzity Komenského. Pracoval som na Ministerstve zahraničných vecí. Pôsobil
som na zastupiteľskom úrade SR v Ríme ako zástupca veľvyslanca. Tu som popri
práci po večeroch hrával aj mestskú ligu v tíme zloženom z kolegov z talianskeho
MZV a viacerých ambasád. Náš tím obsadil v sezóne 1997/8 konečnú
štvrtú priečku, čo bol veľký úspech, pretože rok predtým skončil posledný. Vyhrala americká ambasáda.
My sme v play-off prehrali po dvojnásobnom predĺžení s FAO (Potravinovou
a poľnohospodárskou organizáciou OSN) so sídlom v Ríme, za ktorú nastúpili
traja hráči z bývalej Juhoslávie hrajúci v druhej talianskej lige. Po
návrate na Slovensko som z MZV odišiel s manželkou do Kanady, kde sa
nám narodila dcérka. Tu som získal titul magistra na Carletonskej a doktorát
z histórie na Ottawskej univerzite. Na druhej menovanej som popri štúdiu
pôsobil ako odborný asistent a prednášateľ. Po návrate na Slovensko som prednášal
históriu a medzinárodné vzťahy na viacerých slovenských univerzitách
a vysokých školách. Momentálne sme opäť v Kanade. Píšem články
o histórii a politike, zbieram materiál na tretiu a štvrtú knihu.
Zdravou životosprávou, pravidelným cvičením a dlhými prechádzkami v prírode
sa udržiavam v kondícii.
J. Koľ:
Po
skončení kariéry som sa presťahoval do Košíc, kde som od roku 1987. Tu som sa
neskôr stretával s kamarátmi, ktorí tiež ukončili svoju hráčsku
kariéru a príležitostne sme hrávali
na turnajoch „starých pánov“. Pracujem
ako advokát.
6.
Ktorá basketbalová osobnosť s ktorou ste stretli počas Vašej kariéry na Vás
zanechala najväčší dojem ?
Š.Straka:
Bolo ich veľa, hlavne vo
Svite. Ale samozrejme najväčšou osobnosťou je Kily Kropilák, s ktorým
som v kontakte dodnes a občas
sa stretneme na nejakých akciách alebo na basketbale v Bratislave.
J.
Hocman:
Bolo ich viac. Z „cezpoľných“, ktorí michalovskému
basketbalu veľmi pomohli, spomeniem „Mažolu“ - Jóžiho Tótha, „rýchlu ruku“
Jožka Koľa, Paliho Jánskeho, Pištu Jordana, Pištu Straku, Imra Rakovského a
Ľuba „Mexa“ Urbana. Boli tam, samozrejme aj ďalší, s ktorými som sa kvôli
študijným povinnostiam v Košiciach a následnej vojenčine v Čechách
nestretával tak často. Od každého sa dalo niečo naučiť. Zo spoluhráčov počas
vysokoškolských štúdií mi imponoval Jožko Kačmarčík, odchovanec košickej VŠT, svojou
priateľskou povahou a najmä atletickou
pripravenosťou a pružnosťou, ktoré som sa snažil napodobňovať a rozvíjať.
Z nás domácich som vždy považoval a dodnes považujem
Gabiho Hospodára za talent, aký sa rodí len raz za generáciu, a to v celoslovenských
podmienkach. Od dorastu smeroval k tomu, aby bol komplexný a univerzálny hráč. Mal
v sebe basketbalovú „balkánskosť“ v tom najlepšom zmysle slova. Pre
mňa totiž boli a zostávajú basketbalisti z bývalej Juhoslávie tými najlepšími.
Ak to mám zhrnúť, najkvalitnejší hráči, s ktorými som hral jednom tíme,
boli Jožko Koľ a Gabi Hospodár. Z Juhoslovanov,
ktorých som videl hrať len v televízii, bol mojím vzorom skokan
a strelec Dražen Dalipagić. Nemenej som obdivoval Mirzu Delibašića, hráča s výnimočnou
basketbalovou inteligenciou a hernou eleganciou.
J. Koľ:
Mal
som možnosť v Košiciach byť v mužstve s hráčom, ktorý nepochybne
patril do európskej špičky. Bol to pán Jiří Zídek, ktorý v závere svojej
kariéry hral v Košiciach.
7.
Ktorý tréner Vám utkvel v pamäti najviac počas Vašich basketbalových rokov
?
Š.Straka:
Jednoznačne to bol Mišo Bryndák,
s ktorým sme boli majstri ČSSR a ktorý ma stiahol z Prešova do
Svitu, kde z nás vytesal takých aký sme boli. Z družstva majstra sme až
8 hráčov boli v prvej lige, či už vo Svite alebo inde. To sa dnes nevidí.
J.
Hocman:
Mojím prvým trénerom bol Jozef Babjar, na ktorého rád spomínam
pre jeho energický a pozitívny prístup k tréningom i zápasom. V basketbalovom
raste mi pomáhal radou i praktickými ukážkami doyen a bohém michalovského
basketbalu, jeho nezabudnuteľná a jedinečná osobnosť MVDr. Janko Dóczy.
Naučil ma strieľať z výskoku a časovať streľbu. Plnohodnotným
trénerom bol Viliam Nižník, ktorý nás dokázal strhnúť a motivovať.
V sezóne 1975/76 doviedol mužstvo mužov k postupu do I.SNBL
a zároveň bez jedinej prehry aj nás dorastencov z krajského
majstrovstva do dorasteneckej ligy. Viedli ma i ďalší tréneri, bývalí
spoluhráči Imro Rakovský a Pišta Straka. Kým Imro presadzoval fyzickú pripravenosť
a nátlakovú hru, Pišta bol stratég s výborným čítaním hry. Ďalší
tréneri ma viedli na UPJŠ v Košiciach a v Slávii Medik v Martine,
kde som odohral jednu sezónu. Michalovskí tréneri sa vždy mohli oprieť
o prácu silného podporného tímu, funkcionárov nášho basketbalového oddielu
Lokomotíva Nafta a neskôr Lokomotíva Pozemné stavby, dnes už legendárnych Janka
Dóczyho, Františka Feňáka, Jožka Ihnácika, Alexandra – Šaniho, Sokologorského,
nezabudnuteľného pána Dobrančina a v neposlednom rade Laca Jánošova,
s ktorým má dodnes spája dlhoročné priateľstvo.
V mojom
basketbalovom živote mi určite okrem učiteľov na základnej škole najviac dal
pán Štefan Vass, ktorý prakticky
v Spišskej Novej Vsi vychoval viac veľmi kvalitných hráčov
a obetoval pre basketbal celý svoj život.
8. Ako
sa hra zmenila od Vašich čias, ktoré pravidlá by ste možno vrátili ?
Š.Straka:
Hra sa zmenila po všetkých
stránkach. Basketbal je silovejší a veľmi náročný na fyzickú prípravu. Čo
sa týka pravidiel, nemenil by som nič, lebo tie sú prispôsobené k dnešnému
štýlu
J.
Hocman:
Iná doba, iné pravidlá. Ťažko niečo nasilu vrátiť späť. Pamätám
si, keď bolo v európskom basketbale zavedené pravidlo o trojkách, myslím,
že to bolo po olympiáde v Los Angeles v roku 1984. Mali sme
pochybnosti, čo to s hrou a hráčmi samými spraví. Napokon sa ukázalo ako
veľký prínos, ešte viac zdynamizovalo hru. Predsa si však myslím, že hrať
niekdajšie dva polčasy bolo lepšie ako súčasné štyri štvrtiny, ktoré
z môjho pohľadu, kompaktnosť a „pravdivosť“ hry rozbíjajú.
J. Koľ:
Už
koncom mojej kariéry sa do pravidiel zaviedli „trojky“, čo zmenilo určite
spôsob útočnej hry a to platí doposiaľ.
Dnes je hra rýchlejšia, čo spôsobila aj zmena času pre držanie lopty
počas útoku. Na môj vkus by som asi
prísnejšie posudzoval tzv. „nosenie lopty pri driblingu“, nakoľko to spôsobuje
neférovú výhodu útočiacemu hráčovi, ale je to trend, ktorý sa asi nezmení.
9.
Ktorý Váš basketbalový výsledok si ceníte najviac počas obdobia v Michalovciach
prípadne v inom družstve ?
Š. Straka:
V Michalovciach to
bola tá sezóna 1979 -80 a hlavne dve výhry na SVŠT Bratislava.
V Blave o 25 bodov a doma o 10. To bol pre nich šok.
Samozrejme aj iné zápasy lebo v súťaži boli aj Svit, Prievidza, Handlová,
Pezinok. Mimo Michaloviec to boli to boli vyššie uvedené úspechy.
J.
Hocman:
K viacerým umiestneniam
v prvej desiatke ankety športovec okresu a individuálnym oceneniam na
medzinárodných i domácich turnajoch by som pridal účasť vo výbere
Východoslovenského kraja na akademických majstrovstvách Slovenskej republiky
v Nitre v roku 1978/9 (spolu s Imrom Rakovským), titul majstra právnických
fakúlt ČSSR z roku 1979 (spolu s Jožkom Koľom, Ďurom Kočim a nebohým
Igorom Miklošíkom) i úspešnú
reprezentáciu UPJŠ Košice a Právnickej fakulty na viacerých
domácich a zahraničných akademických športových podujatiach v Poľsku
a Maďarsku. Rovnako neprerušenú sériu sto súťažných zápasov v rokoch
1982/3 – 1986/7, po ktorej nasledovali ďalšie. Celkovo som za Michalovce
vrátane dorastu odohral 17 súťažných sezón.
J. Koľ:
V tomto určite
sezónu 1979/1980 v Michalovciach.
10. Čo
by ste na záver popriali a odkázali Michalovskému basketbalu do ďalších rokov ?
Š. Straka:
Je smutné, že
v Michalovciach zanikol mužský basketbal. Na druhej strane však treba
povedať, že je celkom dobrá práca s mládežou. A občas sa ukáže nejaká
hviezdička. Akže treba to kvitovať a popriať im do ďalšej práce ešte veľa
úspechov.
J.
Hocman:
Milí michalovskí basketbalisti,
vážte si každý okamih, ktorý trávite s tým nezbedným guľatým čudom. Vychutnávajte
si ho. Radujte sa z neho a z hry, ktorá nás všetkých robila
a robí štastnými. Rozvíjajte svoj talent, charakter a pozitívne povahové
vlastnosti, ktoré každého a každú z vás spravia jedinečným a jedinečnou. Rešpektujte súpera,
vážte si tých, ktorí vás vedú i samých seba. Basketbal vás nikdy nezradí.
Patrí k zemplínskej duši, nášmu temperamentu a mentalite. Dajte mu
všetko, a všetko, ba i viac, sa vám vráti. Napĺňajte svoj, nielen
basketbalový, život. Keď príde váš čas, odovzdajte svoje posolstvo, zanietenie,
skúsenosti a spomienky tým, ktorí prídu po vás, pretože hráčky
a hráči síce odchádzajú, no hra a radosť z nej ostávajú.
J. Koľ: