Rozhovor s I. Rakovským a L. Janošovom, osobnosťami michalovského basketbalu

Po sérii článkov a rozhovorov Vám prinášame k 85.výročiu basketbalu v Michalovciach ešte rozhovor s dlhoročnými funkcionármi basketbalu v Michalovciach Imrichom Rakovským a Ladislavom Janošovom, ktorí sa dlhé roky podieľali na rozvoji a niekedy doslova i záchrane basketbalu v Michalovciach.

Imrich RAKOVSKÝ : Dlhoročný hráč, tréner mládeže i mužov, funkcionár a prezident klubu.

Ladislav JANOŠOV : Dlhoročný funkcionár mužského i ženského klubu.

Imrich Rakovský :

1.     Na čo najradšej spomínate počas pôsobenia v Michalovciach ? S kým ste najradšej hrával ? Najprv ako hráč potom ako tréner.

 Že som mohol ovplyvniť niekoľko generácií mladých hráčov a podieľať sa na ich formovaní. Tešil som sa aj na výjazdy s Jankom Dóczym, s jeho neopakovateľným humorom. Najradšej som hrával s Jožkom Koľom najkreatívnejším hráčom s akým som sa stretol, s Pištom Jordanom asi najužitočnejším hráčom s neskutočnou predvídavosťou, s Jurajom Hocmanom pre jeho basketbalové srdce. Ako tréner so svojimi synmi Romanom a Martinom najkrajšia a zároveň najťažšia časť trénovania.

2.     Ktorá basketbalová osobnosť, s ktorou ste sa stretli počas Vašej kariéry na Vás zanechala najväčší dojem ?

 Bol to Stanislav Kropilák, môj spoluhráč v reprezentácii.

3.     Ako si spomínate na Janka Dóczyho ?

 
Janko mal najväčšie basketbalové srdce na svete a všetkým nám dodával živú vodu.

 

4.     Najkrajšia a najsmutnejšia spomienka v basketbale počas Vašej celej kariéry ?

 

Najkrajšia, keď som ako náhradník vo veku 48 rokov zvíťazil na majstrovstvách Slovenska s družstvom Zemplínske Šťuky /M.Janošov, Ľ.Plachý, S.Smoľák/ a bol som nedopatrením vyhlásený ako najužitočnejší hráč turnaja /Mimo Janošov si v turnaji zlomil ruku/. Najsmutnejšia spomienka je na nezmyselnú smrť Ivana Palčíka a Juraja Magoča.

 

5.     Ktorý Váš basketbalový výsledok si ceníte najviac počas obdobia v Michalovciach prípadne v inom družstve (ako hráč a ako tréner) ?

 Ako hráč druhé miesto v ČNL za Sláviu Olomouc. Ako tréner víťazná séria v domácom prostredí v r.2003  -  2006

6.     Dlhé roky ste pôsobili ako mládežnícky tréner. Vychovávali sa hráči pre A družstvo. Vašimi rukami prešli dorastenecké generácie v 80. rokoch aj v 90. rokoch. Môžete ich porovnať ?

 Každá kategória bola výnimočná. Tá neskoršia mala výhodu, že prešla celou basketbalovou abecedou

 

7.     Ktoré najväčšie talenty by ste z týchto generácií vyzdvihli ?

 Kubový, Palčík, Komaromy, Kamberovič, Smoľák, Tvažožkovci, Mihaľkovci, Hrehovčík, Harman Šandor, Virčíkovci, Rakovskí, Holda, Žobrák, Butala, Mižák.

 

8.     Pracovali ste aj zo žiackymi družstvami. Absolvovali ste turnaje vo Fínsku, Taliansku Holandsku. Čo Vám tieto zápasy/sústredenia dali ?

 Mohli sme sa porovnať so zahraničím. Úžasná motivácia pre trénerov i hráčov.

 

9.     Neskôr prišiel aj úspech na tradičnom turnaji Badem v Žiline, ako si nato spomínate ?

Na basketbalovom turnaji Badem sme sa zúčastňovali pravidelne, no iba raz sme boli víťazi. Vie to oceniť len ten, kto vie ako sa tam ťažko vyhrávalo. V tom víťaznom Bademe sme prevalcovali všetkých súperov a čerešnička bolo víťazstvo nad výbornou Žilinou o 40 bodov. Je to fakt pekná spomienka.

 

10.  Čo by ste na záver popriali a odkázali Michalovskému basketbalu do ďalších rokov ?

Zaželal by som Michalovskému basketbalu veľa takých obetavých ľudí, ako má teraz a veľa schopných a trpezlivých trénerov do ďalších rokov.

Ladislav Janošov :

 

 Pri našom športe často dochádza k rôznym situáciám, či už na ihrisku, alebo aj mimo neho, preto nie je núdza o zážitky, na ktoré potom človek spomína veľmi rád. Medzinárodný zápas proti reprezentácii Tunisu ( 1993 ) bol naozaj mimoriadnym sviatkom pre nás všetkých, ktorí sme sa na jeho realizácii podieľali, pretože v Michalovciach sa podobný zápas nekonal skoro desať rokov. Zážitkom  tu bolo aj stretnutie dvoch kultúr, kedy sme museli zabezpečiť stravovanie pre hostí tak, že jedlo nesmelo byť iné ako hydina, prípadne baranina a samozrejme žiadny alkohol. Keď však na moje prekvapenie s chuťou vypili ponúkaný koňak, na moju otázku či môžu, odpovedal šéf výpravy : – tu nás náš „najvyšší“ nevidí ...

 

2. Ako si spomínate na Vašich predchodcov  Janka Dóczyho a Františka Feňáka st. ?

 

František Feňak bol  zásadový človek, ktorý venoval basketbalu veľa svojich síl. Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych  rokov sme spolupracovali pri organizovaní okresnej súťaže v basketbale,  kde som ako aktívny hráč Slovan B pomáhal plniť zámery pre postup Slovana A do vyššej súťaže. Naše vzťahy  však boli aktívnejšie až  v čase, kedy bol už v dôchodkovom veku,  boli veľmi priateľské a on chodieval rád na basketbal  pričom vtedy  veľmi oceňoval našu prácu v nových podmienkach.

Janko Dóczy bol basketbalový  nadšenec s ktorým som sa prvý krát stretol začiatkom sedemdesiatych  rokov ako dorastenec. V tých časoch sme hrali krajské majstrovstvo ako jediné  michalovské dorastenecké družstvo a spolu so spoluhráčmi ako Belovič, Kolesár, Kmeč, Hrehovčík, Krajňák, Modrák, P.Šleis a ďalší, sme cestovali vlakom po Východe s trénerom Nackom, niekedy  aj pod vedením Dóczyho. V roku 1984  mi Janko Dóczy navrhol, aby som pracoval vo výbore basketbalového oddielu športového klubu Lokomotíva Pozemné stavby Michalovce a odvtedy sme úzko spolupracovali  a aj  dlho po tom, keď som sa stal prezidentom  klubu ja.  Dóczy bol rodený glosátor, ktorý veľmi často jednou vetou dokázal veľmi vtipne vyjadriť k danej situácii a takýchto situácii bolo neúrekom.

 

3. Ktorá basketbalová osobnosť, s ktorou ste sa stretli počas Vašej kariéry na Vás zanechala najväčší dojem ?

Samozrejme počas rokov kedy som pôsobil v basketbale som stretol mnoho basketbalových osobnosti – hráčov , trénerov, či ľudí, ktorí boli s basketbalom spojení ináč. Nebudem hovoriť o našich osobnostiach, tých bolo medzi  našimi basketbalistami, či basketbalistkami neúrekom. Stretol som sa s  našou najúspešnejšou trénerkou Natáliou Hejkovou, členkou siene slávy FIBA, stretol som sa aj s  Kropilákom, ktorý je tiež jej členom, s Rančíkovcami i Zuzanou Žirkovou na vyhodnotení najlepších basketbalistov Slovenska a stretol som mnoho ďalších basketbalových osobností, išlo však viac menej o formálne stretnutia. V prípade Štefana Sviteka, ktorého som stretol ako mladého hráča, reprezentanta, aj reprezentačného trénera išlo o priateľskejší vzťah. V roku 2008 som viedol ako tréner naše družstvo  štrnásť ročných dorasteniek na turnaji v Poľsku a ako hosťujúca hráčka bola v našom kolektíve Barbora Bálintová momentálne najlepšia slovenská basketbalistka, ktorá  sa už vtedy javila, že môže byť  výraznou  basketbalovou osobnosťou, čo sa naplno splnilo.

 

4. Najkrajšia a najsmutnejšia spomienka v basketbale počas Vášho pôsobenia ?

Za najkrajšiu spomienku považujem náš postup do druhej najvyššej slovenskej ligy  v roku 1999 a  potom bezo sporu naše dva  najúspešnejšie  ročníky - 2004/2005 a 2005/2006  a to  aj napriek tomu, že sme v obidvoch prípadoch len o skóre nepostúpili do extraligy – najprv so Spišskou Novou Vsou a následne s Prievidzou.

 

5. Ktorý basketbalový výsledok si ceníte najviac počas obdobia v Michalovciach ?

Samozrejme najviac si vážim  tieto naše  dva úspešné sezóny, 2004/2005 a 2005/2006, ktoré som spomenul, ale aj obdobie na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, kedy sme basketbal v našom meste doslova zachraňovali. A mimoriadne si vážim okrem sponzorov aj organizačnú  a  nezištnú pomoc Mudr. Maškulíka, Ing.Dzivjáka ako aj trénerov Mudr. Merca, Mira Feňáka, Petra Šandora, či Marty Lakomej.

 

 6. Registrovali ste resp. trénovali rôzne hráčske generácie mládežnícke aj dorastenecké v 80 rokoch, v 90 rokoch i po roku 2000. Ktoré najväčšie talenty, osobnosti  2-3 by ste z týchto generácií by ste vyzdvihli (muži aj ženy) ?

Ťažko je vyzdvihnúť najväčšie talenty postupne po jednotlivých generáciách môžem spomenúť mená ako Kubový, Mihaľkovci,  Milan Janošov, Virčík, Braňo Holda, Žobrák, Skubeňová, Andrejčíková, Andreeva, Jurašková a mnoho ďalších naozaj talentovaných mladých ľudí.