Samo Udrih: Mal som šancu zahrať si v NBA, chýbalo mi sebavedomie

Samo Udrih patrí medzi najlepších slovinských basketbalistov poslednej éry. Zahral si za množstvo klubov v Európe. Najradšej spomína na španielsku Granadu, či roky v slovinskej reprezentácii, s ktorou skončil na štvrtom mieste na majstrovstvách Európy. Na druhej strane ľutuje, že sa mu nepodarilo prebiť do NBA. V roku 2006 mal k nej blízko. Do Interu Bratislava sa vrátil pomôcť vybojovať druhý titul, pritom mal už kúpenú letenku do Memphisu, kde chcel tri mesiace stráviť s bratom Benom, ktorý hrá za Grizzlies.

Prečo ste sa rozhodli vrátiť do Interu Bratislava?
„Skvele som sa tu cítil minulý rok. S Michalom Ondrušom sme boli v kontakte prakticky celý rok. Prvá ponuka prišla pred troma mesiacmi, ale nedohodli sme sa. Pred dvoma mesiacmi som bol po pôsobení v Taliansku doma, trénoval som len sám, tak mi prišla táto možnosť vhod.“

Nie je vo vašom veku už problém, vystriedať za sezónu tri kluby, keďže ste ju začínali doma v Slovinsku?
„Nie je to sranda, hovoril som o tom posledné roky môjmu agentovi. Budúci rok, ak nedostanem ponuku do decembra, tak po Novom roku už nikam nepôjdem.“

Prečo ste nedohrali ročník v druhej talianskej lige za Scafati?
„Nebol tam problém. Chceli ale viac amerického rozohrávača. Ako som prišiel, zmenili mnoho hráčov. Na druhej strane som bol rád, lebo som hrával len pätnásť minút na zápas. Bolo to lepšie pre nich aj pre mňa.“

Zatiaľ ste na Slovenku len týždeň, čo si myslíte o zostave Interu?
„Je podobná ako minuloročná. Poznám mnoho chalanov z vlaňajšieho roka. Myslím si, že sa za týždeň zohráme. Poznám systém Olega Meleščenka, dostanem sa do toho.“

Čo si myslíte o kvalite slovenskej ligy? Môžete ju porovnať s inými súťažami, v ktorých ste hrávali?
„Môžem hovoriť o tom, čo viem z minulého roku. Je to ťažké porovnávať, lebo ligy sa menia. Môžem to teraz porovnávať s druhou ligou v Taliansku, kde sú tímy podobné ako Inter, Prievidza a Komárno. Tu sú však len tri, tam ich je dvadsať a každý môže zdolať každého.“

Pôsobili ste v množstvách klubov po Európe, kde sa vám hralo najlepšie?
„Nemôžem označiť len jeden tím. Najradšej spomínam na rok v španielskej Granade a v izraelskom Tel Avive, kde som hrával za Hapoel. V Tel Avive som mal skvelého trénera, hrali sme finále proti Maccabi, ktoré bolo víťazom Euroligy. Do Granady som prišiel z Girony, mali sme tam výbornú chémiu v tíme. Páčilo sa mi tiež mesto. V tej dobe som chcel ísť do lepšieho tímu, ale dnes na to spomínam, že tam mi bolo najlepšie.“

Ako spomínate na rok s Cibonou Záhreb, kde ste si zahrali aj Euroligu?
„Cibona bola výborná. Hrali sme Euroligu, ale prišiel som až v januári, neodohral som tam celý rok. Myslím si, že som bol prvý Slovinec, ktorý hral za Cibonu. Mimo športu s Chorvátmi vychádzame dobre, ale v športe sa ťažko presadzujeme. O to viac som na to hrdý.“

Neľutujete, že ste si zahrali len dvakrát Euroligu?
„Ľutujem, nemal som šťastie. Zahral som si ju, keď som mal dvadsaťjeden. Potom som šiel do Francúzska, Izraela, Girony, Granady, Estudiantes a späť do Cibony, kde som si ju následne zahral ešte raz. Ale určite ma mrzí, že som nemal možnosť v nej pôsobiť viac rokov, lebo je to skvelá liga.“

Čo považujete za najväčší úspech v kariére?
„Štvrté miesto na majstrovstvách Európy. Úspechy s národným tímom sú neporovnateľné s tým, čo dosiahnete v klubovom basketbale. Príkladom je pre mňa, keď sme boli na majstrovstvách Európy či majstrovstvách sveta v Poľsku a Turecku. Hrali sme v sedemtisícovej hale, bolo tam šesťtisíc Slovincov, ktorí spievali národné pesničky. Toto sa nedá opísať slovami, bol to jeden z najlepších pocitov v živote.“

V roku 2006 ste sa objavili aj v kempe Dallasu, akú ste mali šancu na NBA?
„Šanca bola veľmi dobrá, keď nad tým spätne rozmýšľam. Keby som bol viac sebavedomý, tak si zahrám v NBA. Neplánoval som však cestu do Dallasu. Nemal som prácu až do septembra, tak som šiel do San Antonia pozrieť môjho brata Bena. Všetko sa to zomlelo rýchlo. Ležal som si len tak v bazéne, keď mi zrazu volá otec, že za dva dni musím byť v Dallase. Nevedel som o čo ide. Jeden kamarát mi vybavil skúšku v Dallase Mavericks. Prišiel som tam a myslel som si, že budem trénovať len s mladými hráčmi a zrazu predo mňa prišli Dirk Nowitzki, Jason Terry, Josh Howard, Jerry Stackhouse a všetci ostatní z prvého tímu Dallasu. Prvých desať dní som bol v šoku. Problémom bolo, že som nebol v najlepšej forme. Nemal som dostatok sebavedomia, inak by som sa do tímu dostal. O dve posledné miesta sme bojovali traja. Eric Strickland, ktorého si nakoniec vybrali miesto mňa, sa o mesiac na to zranil a ukončil kariéru. Som však rád aj za tú skúšku, lebo mi pomohla sa dostať do Španielska.“

Ako vnímate vášho brata Bena, ktorý hrá v NBA jedenástu sezónu?
„Som za neho veľmi šťastný. Posledné dva, tri roky nemal najlepšie časy. Je to aj jeho chyba, lebo netrénoval toľko, koľko by mal. Teraz je však späť a v Memphise patrí medzi hráčov rotácie. Je tam veľmi dobrá chémia. Verím, že im to vydrží a dúfam, že sa dostanú čo najďalej v play-off.“

S bratom ste stále v kontakte?
„Áno, chodievam za ním pravidelne do Ameriky. Bol som v San Antoniu, Milwaukee, Sacramente a mal som už kúpenú letenku do Memphisu na nedeľu, plánoval som tam stráviť tri mesiace. Vtedy som však prišiel do Bratislavy. Tri dni predtým som sa dohodol s Interom. Tak som sa rozhodol, že si ešte predĺžim sezónu a potom pôjdem za bratom. Keď skončím v Interi, tak idem rovno do Memphisu na play-off NBA.“

Pre európskych hráčov je veľmi ťažké sa udržať v NBA viac rokov, ako vnímate fakt, že vášmu bratovi sa to podarilo?
„Odišiel z domu, keď bol ešte mladý. Stal sa už z neho postupne Američan. Určite v USA ostane aj po kariére. Udržať sa v NBA tak dlho nie je len o šťastí, musíte byť dobrý. Najdôležitejšia vec je mať sebavedomie, ktoré Beno má. Pamätám si na začiatky, keď som s ním šiel pred draftom na tréning v New Yorku a jeho sebavedomie bolo o veľký kus pred mojím. Preto sa tam udržal tak dlho. Ak nemáte sebavedomie, tak vás americkí basketbalisti zjedia.“

Najväčšou hviezdou Memphisu je momentálne Marc Gasol, čo si o ňom myslíte?
„Je to najlepší pivot v NBA. Je skvelé ho sledovať.“

Napriek úspechom váš brat nereprezentuje Slovinsko, prečo je tomu tak?
„Je to problém v našom národnom tíme. Môj brat je určitým spôsobom jedinečný. Mal problémy s federáciou. Beno povedal na rovinu ako by veci mali fungovať, na čo mali oni iný názor. Preto nehrá. Najhoršie je, že slovinskí fanúšikovia ho nemajú radi, ale nevedia vôbec celý príbeh. Je to ťažké, lebo Beno by hral rád za národný tím, ale nie za každú cenu.“

Mrzí vás to?
„Áno, bol som v reprezentácii tri roky po sebe a dúfal som, že si zahráme spolu. Raz sme k tomu boli blízko, ale Beno sa zranil. To je žiaľ život.“

Najväčšou hviezdou slovinského basketbalu je momentálne Goran Dragič, čo si o ňom myslíte?
„Goran je skvelý chlapík. Poznám ho odmalička. Vlani hral skvele, mal vyše dvadsať bodov na zápas. Je dobré, že odišiel z Phoenixu, kde nebol šťastný. Verím, že v Miami to bude lepšie, držím mu palce.“

Vy ste začínali hneď s basketbalom, alebo vás rodičia viedli aj k iným športom?
„Otec hrával basketbal na amatérskej úrovni, na lepšej úrovni potom hrával futbal. S bratom sme s ním chodili stále. Nikdy nás však nenútil, aby sme boli basketbalisti. Ja som začínal napríklad s tenisom, potom som hrával hádzanú a volejbal, lebo u nás v dedine ho hrávali všetci. Ako trinásťročný som začal s basketbalom a už som pri ňom ostal.“

Bola u vás odmalička s bratom rivalita?
„Tým, že som o tri roky starší, tak ani nie. Beno mal trochu šťastie, lebo za prvý seniorský tím si zahral preto, lebo som sa zranil. Ale potom už pokračoval, lebo bol veľmi dobrý.“

Slovinsko je veľmi malá krajina, ako to je možné, že sa vám podarilo vychovať toľko výborných basketbalistov?
„Bude to mentalitou, chceme sa presadiť. Z Balkánu máme kreativitu, z Nemcov disciplínu. Posledné roky však v basketbale nie sme takí dobrí, lebo nemáme už toľko mladých hráčov.“

Rozmýšľate už nad tým, že budete po kariére trénerom?
„Určite áno. Už som si spravil licenciu na to, aby som mohol trénovať juniorov. Musím si dokončiť vzdelanie, aby som mohol viesť aj seniorské tímy.“

SAMO UDRIH
Narodený: 2. 8. 1979
Patrí k silnej generácii slovinských basketbalistov. Začínal doma v Slovinsku, odkiaľ sa posunul do klubov v Izraeli, Španielsku, Turecku, Grécku či Taliansku. Za reprezentáciu odohral dve majstrovstvá Európy a jedny majstrovstvá sveta. Jeho brat Beno hrá jedenástu sezónu v NBA. Momentálne pôsobí v Memphise Grizzlies. Samo v minulosti vyhral chorvátsku ligu a slovenskú ligu s Interom Bratislava, so slovinským tímom bol štvrtý na majstrovstvách Európy.

Zdroj: www.basket.sk