• Tlač
  • Email

Komentár: Slovenskí basketbalisti sa od dna neodlepili

Publikované Wednesday, 21. 9. 2016 o 09:04

Skúsme začať pozitívne. Treba pochváliť fakt, že mužská reprezentácia mala pred kvalifikáciou systematickú niekoľkotýžďnovú prípravu. Ani voľba trénera Ivana Rudeža nebola zlá, jeho prístup bol kvalitný a profesionálny. Dobré je aj to, že neskúsení hráči mohli naživo vidieť, ako vyzerá európsky basketbal.

Samotným reprezentantom nemôžeme uprieť snahu. Bojovali, trénovali naplno, ale chýbala im kvalita, mnohým prax z ťažkých zápasov a skúsenosti. Musíme férovo priznať, že v konkurencii Čiernej Hory a Gruzínska veľa šancí nebolo, ale za tým treba hľadať aj katastrofálne výsledky z minulosti, ktoré nás v rebríčku zrazili na úroveň tímov ako Čad, Uganda alebo Singapur.

Rozprávať však stále o tom, že reprezentácia sa buduje do budúcnosti, je zvláštne. Za tri kvalifikačné cykly vyhrali slovenskí basketbalisti len dva z 22 zápasov! Trošku zlepšili tento imidž v predkvalifikácii pred troma rokmi, kde dokázali zdolať dvakrát v štyroch dueloch Maďarsko a Bielorusko.

Tentokrát sme zdolali Albánsko. Súpera, ktorého tréner sám povedal, že jeho tím vyhral za 15 rokov celkovo 4 zápasy.

Ťažko bojovať o fanúšika bez výsledkov

Dve výhry za tri kvalifikácie sú však faktom, ktorý najviac zarezonuje v širšej športovej verejnosti. Tá po väčšinou ani nevie, že máme mužskú basketbalovú reprezentáciu. Basketbal nebude môcť na Slovensku nikdy konkurovať futbalu či hokeju, čo sú národné športy. O priazeň však musí bojovať s hádzanou a volejbalom. A tu sa núka porovnanie. Hádzanári v ére samostatnosti postúpili dvakrát na majstrovstvách sveta a trikrát na kontinentálny šampionát. Volejbalisti zas pravidelne hrajú na majstrovstvách Európy, kde boli zatiaľ osemkrát, dostali sa aj do Svetovej ligy a pred OH v Londýne bojovali v olympijskej kvalifikácii. Na európsky šampionát smerujú po výborných výkonoch na turnaji v Poprade aj teraz. Najväčším basketbalovým úspechom Slovenska je za 23 rokov tohtoročný postup osemnástky do elitnej kategórie ME!

O slabučkom záujme o mužský reprezentačný basketbal svedčia tri nízke návštevy na domácich kvalifikačných zápasoch (nepomohla tomu takmer nulová propagácia zo strany SBA). Pred začiatkom kvalifikácie sa o tím zaujímalo minimum médií, čo je ďalším problémom, ktorý sa dlhodobo nerieši.

Príkladom progresu je Island

Dlho sa hovorí o snahe o kontinuálnu prácu, ktorá by vyústila do progresu a napredovania mužskej zložky. Stále sú to však len slová. Nemôžme sa skrývať ani za obľúbené klišé o malej krajine. Lepšie to zvládajú aj menšie štáty. Najlepším príkladom je oslavovaný Island. Všetci boli užasnutí jeho skvelými výsledkami na futbalovom Eure, keď šokovali Anglicko a postúpil do štvrťfinále. Tam však nekončí výpočet islandských úspechov. Ani z ďaleka to nie je len futbalová krajina. V mládežníckom basketbale postúpila medzi elitu a v seniorskom sa jej podarilo dostať na európsky šampionát druhýkrát za sebou! Pritom ostrovná krajinka nemá ani polmilióna obyvateľov a v roku 2012 sme na jej palubovke vyhrali v kvalifikácii aj my. Takto vyzerá progres.

O tom, že v slovenskom basketbale stále viac dominuje hovorené slovo a nie činy, svedčí situácia okolo naturalizovania hráča. Stačí sa pozrieť, ako pomohla hviezdna Kristi Toliverová ženskej reprezentácii, ktorá trápila na majstrovstvách Európy pred rokom druhý a tretí tím z poslednej olympiády v Riu.

Takmer všetky národné tímy v Európe využili možnosť priviesť lídra v podobe Američana, alebo hráča inej národnosti. V našej skupine to bolo jasne vidieť. Aj posledné Albánsko využilo možnosť posilniť sa, keď bol jeho jasným streleckým lídrom Američan Brodaus, ktorý mal takmer 20 bodov na zápas a vedel sa presadiť aj proti Gruzínsku či Čiernej Hore. O naturalizácii sa na Slovensku hovorilo v kuloároch už po strate občianstva Antona Gavela, ale ostalo len pri slovách…

S mužským basketbalom to žiaľ stále nevyzerá na zlepšenie, ale úspech reprezentácie do osemnásť rokov je svetlom na konci tunela. V seniorskom tíme je pár perspektívnych hráčov, ktorí potrebujú hrávať a presadiť sa v kluboch. Pozitívnym príkladom je napredovanie Richarda Körnera, ktorý odohral slušnú kvalifikáciu, keď bol spolu s Michalom Baťkom naším najlepším hráčom. Za posledné zápasy si zaslúži pochvalu aj Nenad Miloševič, ktorý ťahal po odchode Olivera Tota a zranení Milana Žiaka rozohrávku prakticky sám.

Sami basketbalisti uviedli dôležitý fakt, ktorým je dlhodobá práca. V basketbale sa premrhali roky. Asi nastala úplne posledná šanca na prebudenie. Musí sa však naštartovať systém profesionalizácie trénerov v mládežníckych tímoch. Tak ako to spravili vo Fínsku alebo na spomínanom Islande.


zdroj: basket.sk

Napísal: 1.BK Michalovce  Wednesday, 21. 9. 2016 o 09:04
Upravil:  

Komentáre k článku