• Tlač
  • Email

Mám za sebou krásny basketbalový život, hovorí čerstvý člen Siene Slávy FIBA Stanislav Kropilák

Publikované Monday, 21. 6. 2021 o 11:34

Osemnásteho júna 1932 je dátum zrodu Medzinárodnej basketbalovej federácie (FIBA). Práve jubileum tohto významného aktu sa stalo v čase pandémie slávnostným dňom na virtuálne prijatie nových členov Siene slávy FIBA. V piatok do nej oficiálne patrí aj najlepší slovenský basketbalista 20. storočia Stanislav Kropilák.

Kedy ste hrali naposledy basketbal?

„Ani sa presne nepamätám. Je to zhruba pätnásť rokov.“

Už vás jeho aktívna podoba medzi rovesníkmi neláka?

„Láka či neláka, nemohol som už hrať. Mimoriadne ma trápili kolená.“

Ak sa nemýlime, problémy s nimi ste už vyriešili.

„Áno, obe už mám operované. Ale bojím sa o ne. Nemám chuť riskovať, teda ani hrať basketbal. Nepobehol som už veľmi dávno. Aj to je už asi pätnásť rokov.“

Zapríčinila vaše zdravotné problémy skutočnosť, že voľakedy nebola starostlivosť o športovcov dostatočná?

„Dôvodov je viac. Ja som ako zhruba 15-ročný chlapec vyrástol za rok aj o dvanásť centimetrov, čo si odniesli práve kolená. Celkove som bol často chorľavý. Plávanie mi síce pomáhalo, ale neskôr som ako basketbalista už nevenoval regenerácii dostatok času. Bol som v tomto lajdák. Musím to priznať.“


Dostali ste sa po nedávnych operáciách už aspoň na lyžovačku, čo ste si predtým predsavzali?

„Nehrnul som sa na ňu, aj tej som sa obával. Až v predminulej zime, krátko pred pandémiou, som sa konečne spúšťal na svahu v Mýte pod Ďumbierom, kde máme chatu.“

Ako stojíte s vaším obľúbeným plávaním?

„Bazény boli dlho zavreté, takže nad tým som ani nerozmýšľal. Počas leta som chodieval plávať na Zlaté piesky. V kuse som zvykol plávať aj hodinu. K tomu sa určite vrátim, potrebujem však, aby sa voda viac ohriala. Chodím sa bicyklovať a doma hráme s partnerkou Ankou stolný tenis. To je naša nová záľuba.“

Športujete pri vašej chate aj v lete?

„Veľmi rád chodím do lesa. Túlať sa, ale aj zbierať hríby. Ani medveďa sa nebojím. Vraj by sa ma zľakol, keďže som vyšší od neho. Našťastie som ho doteraz ešte nestretol.“

Celý svet sa dozvedel prvého apríla, že vás uvedú do Siene slávy FIBA. Koľko ste vtedy dostali gratulácií?

„To som ozaj nerátal. Bolo ich veľa.“

Aké mená sa objavili medzi gratulantmi?

„Dúfam, že ich nemám vymenovať všetkých!? Veď najmä z basketbalu mi gratulovalo veľa ľudí. Bývalí spoluhráči i protihráči, funkcionári, tréneri, z domova i z cudziny, spoza hraníc konkrétne najmä z Belgicka a Luxemburska, kde som hrával. Zo známejších ľudí mimo basketbalu to bol napríklad slovenský olympijský šéf Tono Siekel, futbalový tréner Vlado Weiss, hokejista Daro Rusnák, moderátorka Iveta Malachovská s manželom operným spevákom Martinom, ktorí často a dlho chodili na Pasienky na basketbal.“

Keď FIBA oznámila, že aj vaše prijatie sa udeje virtuálne, bez konkrétnej slávnosti, neboli ste nadšený. Už ste sa s tým ako-tak zmierili?

„Predovšetkým ma potešilo, keď mi bývalý bulharský protihráč Kosta Iliev, ktorý teraz pracuje vo FIBA, oznámil nomináciu. Vyjadril radosť, že to mohol urobiť práve on. Hoci mi hneď povedal, že slávnosť bude iba virtuálne, zopár dní som dúfal, že sa to predsa len zmení. Čoskoro som však pochopil, že zladiť všetky tie príkazy, zákazy a obmedzenia pre ľudí z rôznych kútov sveta by vôbec nebolo jednoduché.“

S kým najmä by ste sa boli radi stretli z nových členov Siene slávy FIBA?

„Potešilo by ma, keby som mohol po rokoch stretnúť Rusa Sergeja Tarakanova a Gréka Panagiotisa Giannakisa. Často sme hrali proti sebe, ale aj spolu vo výbere Európy.“

Na žiadnu slávnosť vás teda nepozvali, ale v súvislosti s touto virtuálnou ceremóniou ste mali povinnosti. Aké konkrétne?

„Požiadali nás, aby sme si pripravili na spoločné online stretnutie príhovor v angličtine, francúzštine alebo v španielčine. Hoci z týchto troch jazykov viem najlepšie po francúzsky, predsa som sa rozhodol pre angličtinu. Nehovoril som veľa, na rozdiel od niektorých iných laureátov. Poďakoval som sa rodičom, ktorí mi dali tak základy do života, ako aj do športu, takisto spoluhráčom i trénerom. Je totiž jasné, že iba sám by som sa k úspechom nedostal.“

Hovorili a písali sme síce o nich už neraz, ale predsa len spomeňte tie vaše najväčšie úspechy.

„U mňa trvalo dominujú tri ,veci’. Prvý československý titul s Interom Bratislava v roku 1979. Prvý veľký úspech je vždy v živote najpamätnejší, ničím nenapodobiteľný. Z úspechov s reprezentáciou vyniká európske striebro zo Štuttgartu 1985. Nielen svojím leskom, ale aj preto, že nám predtým nik neveril, lebo sme vraj už boli starí hráči. Väčšina z nás mala okolo tridsať rokov. Druhým miestom sme všetkých prekvapili.A štarty vo výbere Európy, dokonca viackrát, boli pre mňa takisto veľmi radostné.“

Mohli ste v športovej kariére dosiahnuť viac?

„Takto som svoju kariéru nikdy nehodnotil. Mám totiž za sebou krásny basketbalový život, nič v ňom neľutujem. Veľkých zápasov som odohral dosť, pochodil som s loptou celý svet. Bolo by zbytočné pripomínať si, že som sa po OH v Montreale nedostal na štúdium do USA. Akurát zranení som mal priveľa. Niekedy ma vyradili aj na dva či tri mesiace.“

Sledujete majstrovstvá Európy vo futbale?

„Jasné, že sledujem. V prvom zápase proti Poliakom ma Slováci príjemne prekvapili. Nielen konečným výsledkom, ale aj smelým štýlom hry. Kiežby ho vedeli viackrát zopakovať.“

Prečo nemá Stano Kropilák na Slovensku nasledovníkov? Prečo už nemáme basketbalistov svetovej či európskej úrovne?

„Jedno z vysvetlení je, že my sme chodili do školy a okrem nej sme stále športovali. Také niečo nová generácia nepozná. Na vine je však aj štát, ktorý podmienky na šport veľmi zanedbáva, ihrísk je čoraz menej. Ale nielen deti nemajú kde športovať. Ani výkonní športovci. Teraz ideme rekonštruovať arénu na Pasienkoch a nevieme nájsť pre Inter v Bratislave halu na zápasy SBL. Je to veľmi smutné.“

Už ste oslávili vaše prijatie do Siene slávy FIBA?

„Pandémia ma pribrzdila, aby som niečo zorganizoval. Určite však niečo vymyslím, keď som už v nej teraz naozaj. S mnohými velikánmi tohto športu, na ktorými predsa len vyčnieva meno Michael Jordan.“

KTO JE STANISLAV KROPILÁK

Narodil sa 10. 6. 1955 v Kremnici, je vysoký 208 cm. Pôvodnú prezývku „Kily“ si už dávno osvojil ako svoje meno.

Hral na dvoch OH (1976 a 1980) aj na dvoch MS (1978 a 1982); sedem ráz na ME – od roku 1975 do 1987, pričom v Štuttgarte 1985 získal striebro a na dvoch ME bronz, v Liége 1977 a v Prahe 1981. Obliekal si dresy Slávie SVŠT, Interu Bratislava (štvornásobný čs. majster 1979, 1980, 1983 a 1985) a RH Pardubice (čs. majster 1984).

V zahraničí (od roku 1985) pôsobil v belgických mestách Fleurus, Charleroi, Namur, Gilly a v luxemburskom Steinseli.

Od roku 2000 je prezident BK Inter Bratislava. Je najlepší slovenský basketbalista 20. storočia. Za najlepšieho basketbalistu Československa ho vyhlásili 5-krát (1979, 1980, 1982, 1983, 1985) a za najlepšieho na Slovensku 10-krát (bez prestávky 1975 – 1984).

V roku 2017 ho uviedli do Siene slávy slovenského basketbalu, o rok neskôr sa stal laureátom ceny slovenská Športová legenda. Je nový člen Siene slávy FIBA.

ZDROJ: basket.sk

Napísal: 1. BK Michalovce  Monday, 21. 6. 2021 o 11:34
Upravil:  

Komentáre k článku