Aramis Naglič: Slovensko musí prejaviť viac rešpektu reprezentácii

Azda u nás niet basketbalového fanúšika, ktorý by nepoznal Aramisa Nagliča, strieborného olympijského medailistu, dvojnásobného šampióna Euroligy, ktorý sa u nás zapísal najprv, na sklonku deväťdesiatych rokov, v drese Pezinka ako hviezda našej najvyššej súťaže a potom sa do nej dvakrát vrátil ako tréner.

Teraz sa však 56-ročný rodák z Rijeky ocitá v novej pozícii, keďže prevzal reprezentáciu, ktorú povedie v predkvalifikácii ME 2025. Jeho zverenci v A-skupine zabojujú o postup proti Dánsku, Severnému Macedónsku a Nórsku. V týchto dňoch zarezávajú v chorvátskom Svetom Martine a v piatok absolvujú za zatvorenými dverami prípravný duel s Maďarmi.

V pondelok uplynulo 30 rokov, odkedy ste sa so spoluhráčmi stali národnými hrdinami. Aká je vaša najsilnejšia spomienka na OH v Barcelone, kde ste získali striebro, keď vo finále bol nad sily Chorvátska azda najsilnejší výber všetkých čias – americký Dream Team na čele s Michaelom Jordanom, Magicom Johnsonom, Larrym Birdom, Charlesom Barkleym?

„Áno, je to už tridsať rokov a keď o tom hovoríme, príde mi, že to je veľmi dávno. Boli to silné emócie a obrovský úspech pre chorvátsky národ a chorvátsky štát. Ocitli sme sa vtedy v delikátnej situácii. Zúrila vojna, pre celé Chorvátsko to bola veľká vec, sledovala nás celá krajina a bol v tom aj silný národný náboj. Určite sme prežili čosi, na čo sa nezabúda. Najdôležitejšia ale bola basketbalová stránka – veď sme hrali finále proti Dream Teamu so všetkými tými legendami, členmi Siene slávy…“

Už sme načrtli, že prenikavý úspech basketbalistov bol o to významnejší, že Chorvátsko sa hneď po svojom vzniku ocitlo v existenčnom ohrození, o svoju slobodu muselo bojovať. Pripomína si krajina vtedajší basketbalový zázrak dodnes?

„Trošku sa to zmenilo. Pamätám si, keď sme prišli z Barcelony, koľkí ľudia vraveli, že sme hrdinovia. Neviem či bol vôbec niekto, kto by nás nesledoval v televízii v priamom prenose. Bol to zážitok pre všetkých Chorvátov. Dnes výsledky basketbalistov nie sú ako kedysi. Snažíme sa vrátiť do prvej kategórie európskych tímov, no nie je to ľahké.

Vidíme nové krajiny, ktoré za našich čias na basketbalovej mape neexistovali, ako Fínsko, Švédsko, Lotyšsko, Estónsko. Kedysi tú špičku tvorili Taliani, Španieli, Litva, Rusi, Juhoslávia a potom Chorvátsko a Srbsko. Bolo to o čosi ľahšie. Basketbalových fanúšikov občas zamestnávajú špekulácie, že keby sa Juhoslávia krátko predtým za tragických okolností nerozdelila, možno by v Barcelone dokázala Američanom skomplikovať cestu za zlatom. Váš názor?

„To nik nevie, nedá sa to povedať. Sú to ozaj len špekulácie, čo by bolo, keby… Určite to bola neuveriteľne silná reprezentácia. Minimálne sedem či osem hráčov dosahovalo úroveň NBA. Myslím v pravom zmysle slova, nie tak, že sa do nej iba pozrú. Boli medzi nimi Divac, Savič, Djordjevič, Danilovič, z Chorvátov Petrovič, Radja, Kukoč, Vrankovič, Komazec, Paspalj – to sú všetko veľké mená. Určite by to bol mimoriadne silný výber, ale ako by to dopadlo, nevie nikto.“

Chorvátsko na začiatku deväťdesiatych rokov patrilo do absolútnej svetovej špičky. Po olympijských hrách bralo ešte trikrát bronz: v roku 1994 na MS a v rokoch 1993 a 1995 na ME. Odvtedy nič. Prečo ten ústup z pozícií, na ktoré sa dodnes nevrátilo?

„Zmenšila sa hráčska základňa. Liga je menej kvalitná. Stratili sme kategóriu hráčov, ktorá sa na klubovej úrovni porovnávala s konkurenciou v EuroCupe. Bez nich sa reprezentácia nezaobíde. My sme pritom kedysi mali na lavičke minimálne euroligových basketbalistov, k tomu hviezdy na palubovke. Plus, ako som povedal, medzi našu konkurenciu pribudli nové štáty. Aplikovali sa nové systémy, pričom sme v jednom momente zaspali a teraz sa snažíme vrátiť späť.“

Ako asistent ste pracovali pri chorvátskej reprezentácii už v roku 2015 a predstavili ste sa s ňou na Eurobaskete. Ako vidíte šance, že v roku 2025 sa na šampionát vrátite ako hlavný kouč s výberom Slovenska?

„Šanca je vždy, no buďme realisti. Určite mám ambíciu pomôcť a odovzdať čosi svoje, no sme limitovaní hráčskym materiálom. Nedávno som sa zúčastnil na príprave chorvátskej reprezentácie. Sme v rovnakej kategórii, Chorvátsko aj Slovensko si zahrajú v rovnakej fáze predkvalifikácie, akurát sme v iných skupinách. Veľký rozdiel ale tkvie v individuálnej kvalite hráčov.

Z dnešného pohľadu nevieme, či sa nám do roku 2025 čosi také podarí dosiahnuť. Vidím však šancu, že o rok či dva, keď nám dospejú Malovec, Rančík a dúfam, že aj niekto ďalší, generácia sa troška obmení. So všetkými tými, ktorí zo súčasnej zostavy môžu pokračovať, by to mohol byť silnejší tím. Uvidíme. Treba však neustále pracovať a napredovať krok za krokom."

Je evidentné a potvrdil to aj nedávny záver prvej fázy kvalifikácie MS, že sila našej reprezentácie sa až príliš odvíja od toho, či prídu alebo neprídu na zraz dve-tri najvýraznejšie osobnosti na čele s Vladimírom Brodzianskym. To, samozrejme, platí aj u iných družstiev, ale azda u žiadneho, ktoré sa v spomínanej kvalifikácii predstavilo, to nekričalo tak výrazne ako u nášho. Pre kouča dosť zložitá pozícia, nie?

„Máte pravdu, je to zložitá pozícia. Vidíme to aj teraz, keď vedenie SBA malo veľmi dobrý nápad a ponúklo reprezentantom krátky kemp pred oficiálnym štartom, kde by sa mohli individuálne pripraviť. Som tu nový a nechcem hneď všetko komentovať, dokiaľ nevidím celkovú situáciu, no myslím si, že nám stále chýba viacero hráčov.

Nie je ľahké zohrať sa, postaviť systém a určiť pravidlá hry, ktoré chcete v budúcnosti uplatňovať, keď niekto príde na tri dni, iný na päť dní. A potom, neraz do toho vstupujú iné ambície hráčov. Slovensko musí prejaviť viac rešpektu reprezentácii. Neplatí to len o jej členoch, ale napríklad aj o médiách.

Je to predsa národný tím. Rozumiem, že basketbalisti majú svoje povinnosti aj svoje ambície. Súhlasím s tým a nespochybňujem, že niekedy majú vážne dôvody a zdravotné problémy. Celkovo by sa však národný tím mal brať serióznejšie a pre basketbalistov by to mala byť primárne vec hrdosti, že hrajú pod slovenskou vlajkou.“

Veľa sa diskutuje, či nastal čas po Kylovi Kuricovi, Andrem Jonesovi, Nešovi Miloševičovi a Petovi Lisickom naturalizovať ďalšieho cudzinca. Ako sa na túto alternatívu pozeráte vy?

„Dnes už je to celkom normálne. Preto som prehovoril Jonesa, aby prišiel v nasledujúcom ,okne´ pomôcť. Aj on vidí, že z toho môže mať úžitok, keď sa vďaka reprezentácii pripraví na sezónu. Myslím si, že naturalizovať hráča je užitočné. Na trhu je veľký výber, dajú sa nájsť výborní basketbalisti. Musí sa to však realizovať, aj na úrovni štátnych orgánov, veľmi rýchlo. Napríklad, keď sa v Chorvátsku dohodli, že vezmú amerického tvorcu hry, všetko bolo hotové za dva týždne.

Ak by sa to podarilo aj na Slovensku, klobúk dole. Počul som však, že je to teraz komplikovanejšie. Som však absolútne presvedčený, že by to pomohlo. Ak bude Brodziansky zdravý, a do partie pribudnú ešte dvaja či traja mladí hráči – pokiaľ tu budem, som prvý, kto ich chce mať v tíme a chce im dať príležitosť. Ak získame dobrého zahraničného hráča, tak by to veľmi pomohlo tomu, ako bude vyzerať celá slovenská reprezentácia.“

Sám vravíte, že napredovať treba krok za krokom. Slovensko na konci augusta čaká vstup do druhej fázy predkvalifikácie ME 2025, v ktorej zabojuje o účasť vo „veľkej“ európskej kvalifikácii. S akými ambíciami či cieľmi vstúpi tím pod vašim vedením do týchto bojov?

„Vždy vravím: zápas po zápase. Prvé stretnutie hráme doma s Nórskom a bol by som veľmi rád, keby sme vyhrali. Nemôžem však v tomto momente vysloviť žiadnu prognózu, pretože zatiaľ nevieme, kto bude na súpiske a kto nie. Musím však zároveň poďakovať hráčom, ktorí prišli hneď od začiatku. Aj im to bude na úžitok. Nič sa im nestane, keď s reprezentáciou trocha viac zatrénujú.

V tomto smere by sme mali kráčať. Ak sa bavíme o cieľoch, chcem viac uvažovať o tom, aký basketbal chceme hrať, než o tom, aké výsledky dosiahneme. Prísť k dobrým výsledkom nie je samozrejmé. Moja ambícia je začať 25. augusta víťazne. Už teraz vládne v tíme dobrá pracovná atmosféra, spoločne napredujeme a úspech proti Nórsku by bol pre všetkých pekným zadosťučinením.“

zdroj: basket.sk