Komentár: Slovenskí basketbalisti sa od dna neodlepili
Skúsme začať pozitívne. Treba pochváliť fakt, že mužská reprezentácia mala pred kvalifikáciou systematickú niekoľkotýžďnovú prípravu. Ani voľba trénera Ivana Rudeža nebola zlá, jeho prístup bol kvalitný a profesionálny. Dobré je aj to, že neskúsení hráči mohli naživo vidieť, ako vyzerá európsky basketbal.
Samotným reprezentantom nemôžeme uprieť snahu. Bojovali, trénovali naplno, ale chýbala im kvalita, mnohým prax z ťažkých zápasov a skúsenosti. Musíme férovo priznať, že v konkurencii Čiernej Hory a Gruzínska veľa šancí nebolo, ale za tým treba hľadať aj katastrofálne výsledky z minulosti, ktoré nás v rebríčku zrazili na úroveň tímov ako Čad, Uganda alebo Singapur.
Rozprávať však stále o tom, že reprezentácia sa buduje do budúcnosti, je zvláštne. Za tri kvalifikačné cykly vyhrali slovenskí basketbalisti len dva z 22 zápasov! Trošku zlepšili tento imidž v predkvalifikácii pred troma rokmi, kde dokázali zdolať dvakrát v štyroch dueloch Maďarsko a Bielorusko.
Tentokrát sme zdolali Albánsko. Súpera, ktorého tréner sám povedal, že jeho tím vyhral za 15 rokov celkovo 4 zápasy.
Ťažko bojovať o fanúšika bez výsledkov
Dve výhry za tri kvalifikácie sú však faktom, ktorý najviac zarezonuje v širšej športovej verejnosti. Tá po väčšinou ani nevie, že máme mužskú basketbalovú reprezentáciu. Basketbal nebude môcť na Slovensku nikdy konkurovať futbalu či hokeju, čo sú národné športy. O priazeň však musí bojovať s hádzanou a volejbalom. A tu sa núka porovnanie. Hádzanári v ére samostatnosti postúpili dvakrát na majstrovstvách sveta a trikrát na kontinentálny šampionát. Volejbalisti zas pravidelne hrajú na majstrovstvách Európy, kde boli zatiaľ osemkrát, dostali sa aj do Svetovej ligy a pred OH v Londýne bojovali v olympijskej kvalifikácii. Na európsky šampionát smerujú po výborných výkonoch na turnaji v Poprade aj teraz. Najväčším basketbalovým úspechom Slovenska je za 23 rokov tohtoročný postup osemnástky do elitnej kategórie ME!
O slabučkom záujme o mužský reprezentačný basketbal svedčia tri nízke návštevy na domácich kvalifikačných zápasoch (nepomohla tomu takmer nulová propagácia zo strany SBA). Pred začiatkom kvalifikácie sa o tím zaujímalo minimum médií, čo je ďalším problémom, ktorý sa dlhodobo nerieši.
Príkladom progresu je Island
Dlho sa hovorí o snahe o kontinuálnu prácu, ktorá by vyústila do progresu a napredovania mužskej zložky. Stále sú to však len slová. Nemôžme sa skrývať ani za obľúbené klišé o malej krajine. Lepšie to zvládajú aj menšie štáty. Najlepším príkladom je oslavovaný Island. Všetci boli užasnutí jeho skvelými výsledkami na futbalovom Eure, keď šokovali Anglicko a postúpil do štvrťfinále. Tam však nekončí výpočet islandských úspechov. Ani z ďaleka to nie je len futbalová krajina. V mládežníckom basketbale postúpila medzi elitu a v seniorskom sa jej podarilo dostať na európsky šampionát druhýkrát za sebou! Pritom ostrovná krajinka nemá ani polmilióna obyvateľov a v roku 2012 sme na jej palubovke vyhrali v kvalifikácii aj my. Takto vyzerá progres.
O tom, že v slovenskom basketbale stále viac dominuje hovorené slovo a nie činy, svedčí situácia okolo naturalizovania hráča. Stačí sa pozrieť, ako pomohla hviezdna Kristi Toliverová ženskej reprezentácii, ktorá trápila na majstrovstvách Európy pred rokom druhý a tretí tím z poslednej olympiády v Riu.
Takmer všetky národné tímy v Európe využili možnosť priviesť lídra v podobe Američana, alebo hráča inej národnosti. V našej skupine to bolo jasne vidieť. Aj posledné Albánsko využilo možnosť posilniť sa, keď bol jeho jasným streleckým lídrom Američan Brodaus, ktorý mal takmer 20 bodov na zápas a vedel sa presadiť aj proti Gruzínsku či Čiernej Hore. O naturalizácii sa na Slovensku hovorilo v kuloároch už po strate občianstva Antona Gavela, ale ostalo len pri slovách…
S mužským basketbalom to žiaľ stále nevyzerá na zlepšenie, ale úspech reprezentácie do osemnásť rokov je svetlom na konci tunela. V seniorskom tíme je pár perspektívnych hráčov, ktorí potrebujú hrávať a presadiť sa v kluboch. Pozitívnym príkladom je napredovanie Richarda Körnera, ktorý odohral slušnú kvalifikáciu, keď bol spolu s Michalom Baťkom naším najlepším hráčom. Za posledné zápasy si zaslúži pochvalu aj Nenad Miloševič, ktorý ťahal po odchode Olivera Tota a zranení Milana Žiaka rozohrávku prakticky sám.
Sami basketbalisti uviedli dôležitý fakt, ktorým je dlhodobá práca. V basketbale sa premrhali roky. Asi nastala úplne posledná šanca na prebudenie. Musí sa však naštartovať systém profesionalizácie trénerov v mládežníckych tímoch. Tak ako to spravili vo Fínsku alebo na spomínanom Islande.
zdroj: basket.sk