Končí trénerska legenda, ktorá s Juhoslovanmi opanovala svetový basketbal

Ako hlavný tréner sa stal dvojnásobným euroligovým šampiónom, trojnásobným majstrom Európy, majstrom sveta a strieborným olympijským medailistom. Srb Dušan Ivković, jeden z najúspešnejších trénerov v dejinách basketbalu, vo veku 72 rokov ukončil svoju kariéru.

„Byť trénerom znamená, že každý deň robíte dôležité a často veľmi ťažké rozhodnutia. Moje konečné rozhodnutie ako trénera je ísť do dôchodku. Je logické, racionálne a rovnako ťažké ako mnoho iných, ktoré som počas svojej kariéry učinil. Basketbal a trénovanie neboli len súčasťou môjho života, oni boli mojím životom. Bol to konštantný vzťah plný vzájomných benefitov,“ cituje slová legendárneho basketbalového trénera denník Večernje novosti. Dušan Ivković, familiárne prezývaný Duda, viedol naposledy istanbulský klub Anadolu Efes. Jeho vynikajúce výsledky pokrývajú neuveriteľných päť dekád: prvým veľkým triumfom bol triple s Partizanom Belehrad v sezóne 1978/79 a ten posledný prišiel v roku 2012, keď doviedol už po druhý raz k víťazstvu v Eurolige Olympiacos Pireus. Ako reprezentačný tréner viedol zlatú juhoslovanskú generáciu, ktorá si na prelome 80. a 90. rokov podmanila basketbalový svet. Na palubovke bol prísnym a náročným trénerom, v súkromí bol pre hráčov otcovskou figúrou.

Triple s Partizanom hneď v prvej sezóne

Dušan Ivković strávil celú hráčsku kariéru v Belehrade v domovskom klube Radnički. V ňom pôsobil aj ako začínajúci tréner v juniorských kategóriách. Do veľkého basketbalu vstúpil na začiatku sezóny 1978/79, keď si ho za hlavného trénera vybral vicemajster Partizan Belehrad. V tom čase 35-ročný Duda zdedil káder, v ktorom figurovala dvojica aktuálnych majstrov sveta z Manily Dražen Dalipagić – Dragan Kićanović. Ich prítomnosť a vzájomná spolupráca mali byť zárukou, že Partizan bude aj v nasledujúcej sezóne patriť k juhoslovanskej smotánke. Prišiel však šok, keď vtedajší režim ukázal svoju neúprosnú stránku: Dražen Dalipagić, MVP svetového šampionátu a držiteľ ocenenia Mister Europa pre najlepšieho basketbalistu starého kontinentu, dostal povolávací rozkaz a musel si dať od basketbalu na rok prestávku. Napriek tomu Partizan vedený trénerskym nováčikom Ivkovićom predviedol jednu z najúspešnejších sezón v klubovej histórii, keď vyhral juhoslovanskú ligu, pohár a vo finále Koraćovho pohára zvíťazil pred svojimi fanúšikmi v hale Pionir nad talianskym mužstvom Arrigoni Rieti 108:98.

Tréner výnimočnej juhoslovanskej generácie

V juhoslovanskej reprezentácii dostal Dušan Ivković po prvýkrát šancu ako asistent Krešimira Ćosića na MS 1986 a ME 1987, odkiaľ si Juhoslávia odniesla v obidvoch prípadoch bronzové medaily. V tom čase prichádzalo v národnom mužstve k veľkej hráčskej obmene, do popredia sa začala dostávať nová generácia talentovaných basketbalistov. Patrili k nim Dražen Petrović, Vlade Divac, Toni Kukoč, Žarko Paspalj či Dino Radja. Pred OH 1988 sa hlavným trénerom reprezentácie stal práve Duda Ivković, ktorý z partie výnimočných jednotlivcov vytvoril silný a odolný tím. Mužstvo sa pripravovalo v meste Rogla, hlboko v slovinských horách, kde bolo odrezané od zvyšku sveta. Herný prejav založený na neustálom pohybe a množstve prihrávok, ktorý Ivković od hráčov vyžadoval, mal základ v úmornej kondičnej príprave. Zrejme žiaden iný tím nezažíval v tých časoch v tréningovom kempe podobné muky ako ten juhoslovanský. Tvrdá robota priniesla výsledky, naviac hráči si v izolácii na seba zvykli aj po ľudskej stránke.

Na olympijských hrách v Soule sa Juhoslovania dostali až do finále, kde ale nestačili na silný výber Sovietskeho zväzu. Mladé mužstvo nenašlo recept na duo Marčiulionis – Sabonis a po výsledku 63:76 sa muselo zmieriť so striebornou medailou. O rok neskôr na ME v Záhrebe sa ukázal nesmierny progres mužstva, Juhoslovania očarili Európu dynamickým a kolektívnym basketbalom. Súperi sa snažili zastaviť zverencov Dušana Ivkovića silou, no tento plán vôbec nevychádzal, keďže juhoslovanskí hráči boli rýchlejší. Neraz sa stalo, že pivoti Divac a Radja zakončovali rýchle protiútoky. Odniesli si to úradujúci majstri Európy Gréci, ktorí boli známi dovtedy ako defenzívni špecialisti. V skupine im Juhoslávia uštedrila debakel 103:68, finále prehrali Gréci „len“ o 22 bodov. Na MS 1990 zdolali Juhoslovania v semifinále Američanov a vo finále oplatili Sovietom prehru spred dvoch rokov. ME 1991 zvládol tím trénera Ivkovića aj bez svojej najväčšej hviezdy Dražena Petrovića. Za zmienku stojí, že na spomínaných troch šampionátoch prehrali Juhoslovania len jediný raz: v skupinovom zápase MS proti Portoriku.

Dvojnásobný euroligový šampión s Olympiacosom

Počas svojej trénerskej kariéry bol Dušan Ivković známy aj vďaka tomu, že často a rád dával priestor mladým nádejným hráčom. Inak tomu nebolo ani v sezóne 2011/12, keď skúsený Srb doviedol grécky celok Olympiacos Pireus v Eurolige na záverečný turnaj Final Four. Mladíci ako Kostas Sloukas, Vangelis Mantzaris či Kostas Papanikolaou zapadli do tímu, ktorý viedol na palubovke hviezdny rozohrávač Vassilis Spanoulis. Olympiacos v semifinálovom stretnutí zvíťazil nad Barcelonou o štyri body, a tak sa prebojoval do finále, kde naň už čakal najväčší favorit na celkový triumf CSKA Moskva. Moskovčania vyhrávali v tretej časti hry rozdielom 19 bodov, lenže práve vtedy zavelil tím Dudu Ivkovića k obratu. Vynikajúci výkon predviedol vtedy len 21-ročný Papanikolaou, ktorý vo finále nastrieľal 18 bodov. Posledná strela však patrila Georgiosovi Printezisovi, ten po prihrávke od Spanoulisa rozhodol svojou typickou strelou jednou rukou a Olympiacos zdolal CSKA 62:61. Pre Dušana Ivkovića to bol už druhý euroligový triumf na lavičke Olympiacosu, ten premiérový získal v sezóne 1996/97.

Trénerska filozofia slovami Dudu Ivkovića

„Je to proces, každodenná práca. Ja osobne preferujem pracovať samostatne, bez psychológa, pretože si myslím, že tretia osoba medzi trénerom a hráčom nie je potrebná. Tréner musí byť tiež psychológom. Musí pochopiť hráčovu dušu a dostať sa do nej, aby tak zistil, čo má hráč vnútri vo svojej hlave a v srdci. Predovšetkým sa musí s hráčmi veľa rozprávať, osamote ale aj pred tímom. Najviac musí vždy vyžadovať od tých najlepších. Často som býval kritizovaný za to, že vraj neviem zaobchádzať s hviezdami, no ja si však myslím presný opak: vždy som vyžadoval najviac práve od hviezd, pretože som vedel, že práve títo hráči napokon podajú ten najlepší výkon. Preto sme aj zažili spolu toľko úspechov. Toto nemôžte chcieť od mladíkov, ich musíte v prvom rade učiť, dôverovať im a predovšetkým byť pri práci s nimi trpezliví.“

zdroj: basket.sk